Dovolenka del Sol, časť 1: Z dažďa pod... Slnko!

Španielsko. Krajina, ktorú som už raz navštívil a ktorá ma očarila. Už dlhšie som sa do nej chcel vrátiť a na prelome septembra a októbra 2024 sa to aj podarilo.

Za svoju cieľovú destináciu som si vybral prímorské mesto Málaga v oblasti Andalúzia na samom juhu Pyrenejského polostrova. Málaga je tiež najväčšie mesto nachádzajúce sa na Costa del Sol – Slnečného pobrežia, ťahajúceho sa naprieč juhom Španielska od mesta Alicante na východe až po Gibraltár na juhu.

Predletové prípravy

Spolu s mojim asistentom Tonom sme všetko starostlivo naplánovali: odchod z Bratislavy taxíkom na letisko vo Viedni, odtiaľ 3 a pol hodinový let do Málagy, z letiska bezbariérový taxík priamo na ubytovanie a toto všetko v opačnom poradí absolvovať o 7 nocí neskôr.

Keďže v tomto roku som už skúsenosti s plánovaním cesty mal, keďže v júni som cestoval do Frankfurtu za futbalom, rezervácie išli rýchlo. Na internete som našiel skvelé ubytovanie, nie v hoteli ale v súkromnom byte a... priamo na pláži! Podrobnejšie o ňom píšem o pár riadkov nižšie. Taxík na letisko bol dohodnutý rýchlo. Síce nebol vyslovene bezbariérový v zmysle, že by som počas jazdy zostal na vozíku, no som zvyknutý sedieť na klasickom sedadle, takže s týmto som žiadny problém nemal.

Aj asistencia na letisku bola objednaná vopred online, stačilo vyplniť formulár, v ktorom bolo potrebné uviesť rozsah požadovanej pomoci, rozmery vozíka a čísla letov, ktorých sa táto žiadosť týkala.

Na internete som našiel niekoľko prepravných služieb priamo v Málage, ktoré mali mať vo svojej flotile aj bezbariérové autá, kde sa dá do zadnej časti vozidla vojsť s vozíkom. Jednu z nich som kontaktoval, uviedol som predpokladaný čas príletu a bolo mi oznámené, že na letisku nás bude čakať šofér, bude držať ceduľu s mojim menom a že nás odvezie priamo k ubytovaniu.

A samozrejme, záverečná časť tejto "špeciálnej logistickej operácie" sa týkala majiteľa ubytovania, s ktorým sme sa mali po príchode na ubytovanie stretnúť, aby nám odovzdal kľúče.

Z dažďa...

Nastal Deň D. Odlet z Viedne bol naplánovaný o 9:30 ráno, čo znamenalo, že o 6:00 sme chceli vyraziť z Bratislavy, aby sme mali na letisku dostatočný čas dostať sa k nášmu lietadlu. Vstávali sme teda už o piatej.

Náš taxík prišiel plus-mínus včas. Tono ma preložil na sedadlo spolujazdca, vozík a cestovné tašky sme dali do kufra a o približne 6:15 sme vyrazili. Postupne sa rozvidnievalo a vďaka relatívne prázdnym cestám sme aj napriek mrholeniu a relatívne nízkej teplote za necelú trištvrte hodinku dosiahli prvú métu – Letisko Viedeň.

Na check-ine som sa prihlásil o vopred dohodnutú asistenciu pri nástupe do lietadla a zrazu vzniklo akési časové vákuum, pretože všetko išlo až podozrivo hladko. Aj cez všetky letiskové kontroly sme prešli rýchlo a boli sme pri bránach tak skoro, že ešte ani nebolo nahodené v systéme, ktorá z nich patrí nášmu letu.

Až po nejakej polhodine od nášho prechodu cez kontroly sme sa dozvedeli číslo našej brány. Išli sme k nej a tam sa nás ujal pracovník letiska – mimochodom Slovák – ktorý nám vysvetlil, že nakoľko sa daná brána rekonštruuje, navedie nás výťahmi na prízemie, tam nastúpime do špeciálneho vozidla, to nás odvezie priamo k lietadlu, hydraulikou nás zdvihne až na úroveň dverí lietadla a tam nám ďalší zamestnanci pomôžu pri nástupe.

A naozaj. Absolvovali sme solídnu prehliadku upršaným viedenským letiskom. Kým sa naše vozidlo dostalo k lietadlu, zrejme stratilo nejaký čas a navzdory zvyklostiam, že najprv nastupujú pasažieri so "special assistance", teraz sme videli nastupovať aj "bežných" pasažierov.

"Nevadí, zvládneme to", hovorím si. A naozaj. Hoci bolo lietadlo plné, na svoje miesta sme dostali ako Tono, tak aj ja.

Let trval tri a pol hodiny a pri pristávacom manévri sa lietadlo otočilo tak, že na pár minút bolo vidieť aj pobrežie Afriky, ktoré som videl prvýkrát v živote. Pri pristátí sme pocítili slabé turbulencie ale nič, čo by nás vydesilo.

Mesto Málaga na mape

...pod slnko!

A sme tu! Málaga nás privítala slnečnými lúčmi a teplotou okolo 30 stupňov. V našich mikinách sme s Tonom museli vyzerať ako exoti. 😊

Ďalšia fáza našej logistickej operácie mala trochu nečakanú zápletku – dohodnutý šofér sa na letisko nedostavil. Písal som správu dispečerovi, s ktorým som bol v kontakte už pred cestou, aby som zistil, čo sa deje. Dotyčný šofér mal vraj malú nehodu ale vraj o ďalších 20 minút príde a máme ho počkať v kaviarni oproti vchodu do letiskovej haly.

V poriadku. Čakáme 20 minút, 30 minút, 40 minút... opäť píšem dispečerovi: "Prosím vás, stále nás nikto nevyzdvihol." – "Presuňte sa k stanovišťu taxíkov, tam si vás nájde."

Nenašiel. Neprišiel ani po ďalšej pol hodine. Ešteže bolo teplo a nevadilo nám čakať vonku, hoci sme boli obvešaní batožinou.

Tak som dispečerovi oznámil, že už nebudem dlhšie čakať a že si berieme iný taxík. Síce bariérový, ale aspoň nás dovezie včas za majiteľom. Odchytili sme si teda iný voz – Teslu, v ktorej som sa mimochodom viezol prvý raz v živote – a za necelých 15 minút sme boli v cieli.

Naše ubytovanie sa nachádzalo na pláži v jednej z vedľa seba stojacich 7-poschodových bytoviek. Medzi nimi boli malé "námestíčka", na okrajoch ktorých boli vedľa seba rôzne bary, bistrá a reštaurácie. Chvíľu sme čakali na majiteľa a tento čas sme si skrátili pri prvom "chmeľovom džúse" v jednom z barov na prízemí bytovky. Sadli sme si na vonkajšie sedenie, tak, aby sme mali výhľad na gýčovo tyrkysové more a čašník nám okrem piva priniesol aj misku s olivami. Tú sme si síce nepýtali, no v Španielsku dostanete ku každej objednávku nejakú malú pozornosť.

Po krátkom pit-stope a doplnení paliva sme sa stretli s majiteľom, ktorý nám ukázal náš "základný tábor" na najbližších 8 dní.

Bol to 4-izbový byt na 6. poschodí s výťahom, vlastne s dvomi, s terasou, ktorá mala výhľad na more a bytovku oproti. Byt bol čo do rozlohy veľký, no veľmi členitý. S elektrickým vozíkom by som asi ťažšie manévroval po chodbe, no s mechanickým vozíkom to nebol problém. V byte boli aj dve kúpeľne, no ani jedna nemala umývadlo, pod ktoré by som sa s vozíkom dostal, keďže pod každým bola skrinka.

Boli to však iba malé mínusy oproti veľkým plusom, ako poloha priamo na pláži či terasa s výhľadom na more.

Po dlhej ceste a prebraní kľúčov od majiteľa sme si s Tonom rozdelili izby a každý si išiel oddýchnuť do tej svojej.

Nastal večer a vtedy som si uvedomil jednu vec. Španielsko sa totiž nachádza na samom západe Európy, no používa náš, stredoeurópsky čas. To znamená, že Slnko tu zapadá neskôr ako u nás. Ešte o pol ôsmej večer tu bolo svetlo. A teplo. Na Slovensku by bola v tom čase tma.

Išli sme sa s Tonom teda prejsť po promenáde, oddeľujúcej pláž od bytoviek a našli sme niekoľko plážových podnikov, tzv. chiringuito – plážových reštaurácií podávajúcich morské plody. Jednu z nich sme si vybrali. Bola bezbariérová, ako skoro všetko, čo sme tu doposiaľ videli. O prístupnosti však budem podrobnejšie písať v ďalších častiach.

Po chutnej grilovanej chobotničke s varenými zemiakmi – a olivami ako predkrmom – sme sa opäť prešli po promenáde, ktorá medzičasom úplne ožila, asi hodinu sme prechádzali večerným juhozápadným pobrežím, aby sme sa unavení vrátili do nášho dočasného bytu a po celom náročnom dni si poriadne oddýchli.

Dobrú noc.

Foto: Tono Puk

V ďalšej časti sa dočítate:

• po ktorom známom hercovi je nazvaná promenáda, na ktorej bývame
• o slovenskej stope v španielskej gastronómii
• o tom, ako sme boli nielen pri mori ale aj NA mori