Dovolenka del Sol, časť 2: Po suchu aj po vode

Španielsko. Krajina, ktorú som už raz navštívil a ktorá ma očarila. Už dlhšie som sa do nej chcel vrátiť a na prelome septembra a októbra 2024 sa to aj podarilo.

V minulej časti ste sa dočítali:

• o "špeciálnej logistickej operácii"
• o taxikárovi, ktorý neprišiel
• a o predkrmoch, ktoré tu dostanete "len tak"

Po suchu

Druhý deň v Málage sme s mojim asistentom Tonom začali nákupom raňajok v neďalekých potravinách. Tak to býva, ak ste v súkromnom ubytovaní. Žiadny hotelový all inclusive. Na druhej strane, ani sme si nemuseli sledovať budík kvôli tomu, aby sme také raňajky stihli. A čo vám poviem, mať raňajky na terase, zapíjať ich čerstvým pomarančovým džúsom a pozerať sa pri tom na more je niečo, čo žiadny hotel nevynahradí.

Následne sme sa tak, ako vždy, keď sme niekde na dovolenke - zastavili v kaviarni. Na predchádzajúcej dovolenke v Slovinsku sme natrafili na skvelý podnik a boli sme zvedaví, či sa na promenáde v Málage nájde zdatný konkurent.

A hneď prvý "slepý výber" nám vyšiel. Priamo pod našim ubytovaním sa nachádzala malá kaviareň s vonkajším sedením s výhľadom na Stredozemné more, pod palmami, vystavená teplým slnečným lúčom. A káva bola vynikajúca. Dodala nám potrebnú energiu, ktorá nás po prvom a náročnom dni plnom presunov opustila.

Po krátkej pauze späť v byte sme sa vydali smerom na sever, v ústrety centru mesta. Vybrali sme sa peši, pretože zatiaľ sme nemali zmapované, ako tu funguje mestská doprava. A navyše, počasie nám prialo, čas nás netlačil a tak sme mohli v pokoji objavovať zákutia tohto prímorského mesta.

Promenáda, na ktorej sa nachádzalo aj naše ubytovanie, sa volala Paseo Marítimo de Antonio Banderas. Áno, ten Antonio Banderas, ktorý hral napr. vo filme Desperado, je rodák z Málagy. Dokonca má na promenáde aj vlastnú pamätnú tabuľu.

Po nábreží sme pokračovali ďalej na sever a zastavili sme sa vo verejnom parku Huelín, nazvanom po rovnomennej mestskej časti. Je to veľký park s chodníkmi z betónových dlaždíc, v ktorého strede sa nachádza jazero s ostrovom s palmami. Pekná oddychová zóna je po okrajoch lemovaná športoviskami a vonkajšou posilňovňou. Mimochodom, týchto posilňovní pod holým nebom tu majú mnoho, jedna z nich sa nachádzala aj na "našej" promenáde.

V každom prípade, po východe z parku sme pokračovali ďalej smerom k centru. Prešli sme cez jeden z početných mostov ponad rieku Guadalmedina a ocitli sme sa na veľmi úzkom chodníku. Z pravej strany sme mali múr oddeľujúci cestu od prístavu, na druhej strane štvorprúdovú cestu. Nebolo to nič príjemné, no našťastie tento úsek nebol príliš dlhý a po ňom sme boli opäť vo väčšom bezpečí.

To, že sme sa blížili k historickému jadru Málagy, bolo vidieť aj na čoraz starších budovách, ktoré nás obkolesovali. Stále sme išli takpovediac rovno za nosom a po približne hodine a pol od nášho štartu z promenády sme sa dostali na... ďalšiu promenádu. Tentokrát na hlavnú promenádu v Málage, pri ktorej bola pristavená obrovská výletná loď. Táto hlavná promenáda, ktorá má názov Paseo de Muelle Uno, čiže Promenáda Móla 1, je typická pre svoju relatívne novú konštrukciu - akési krytie pred slnkom. Fotky to za mňa povedia lepšie.

Táto konštrukcia sa tiahne pozdĺž celej promenády. Na jej východnom konci sa otvára veľké námestie, kde sa nachádza napr. aj Centre Pompidou - Múzeum moderného umenia. Spoznáte ho podľa obrovskej sklenenej (niekto by mohol povedať Rubikovej) kocky.

My sme však chceli zostať vonku v teple. A po tejto pešej túre nám už aj vyhladlo, takže sme sa zastavili v neďalekej talianskej reštaurácii. Samozrejme, s bezbariérovým prístupom. Ten je v Málage viac-menej samozrejmý, no podrobne o ňom budem písať neskôr.

Z námestia viedla ďalšia promenáda smerom na juh a táto bola nezvyčajne inžiniersky riešená. Mala akoby dve poschodia - na spodnom boli rôzne obchody, bary a reštaurácie a akoby na ich strechách bol ďalší chodník vedúci do ďalších obchodov, barov a reštaurácií.

My sme sa vybrali spodnou cestou a prechádzali sme okolo stánku, v ktorom ponúkali lístky na hodinovú okružnú plavbu loďou. Po krátkej porade s Tonom sme sa rozhodli, že ju vyskúšame. Bolo mi povedané, že na loď sa dostanem aj s vozíkom, vraj to nebude problém. V poriadku teda. Slovo dalo slovo, kúpili sme lístky (12€ na osobu, čo bola podľa mňa dobrá cena) a počkali sme na našu loď.

Na vode

Nadišiel čas nalodiť sa. Námorníci obsluhujúci túto loď preklenuli medzeru medzi pevninou a loďou akýmsi prenosným kovovým chodníkom. Nebol taký bezbariérový, ako mi tvrdil predavač v stánku. S elektrickým vozíkom by som sa na palubu určite nedostal. No jeden schod na každom konci tohto chodníka sa s pomocou asistenta dal prekonať.

Kým všetci ostatní cestujúci sa okamžite vybrali kvôli výhľadom na hornú palubu, my s Tonom ako jediní sme zostali na dolnej palube. Ja priamo pod oknami kapitánskej kajuty, Tono na neďalekom schodisku vedúcom práve na hornú palubu.

Vyplávali sme. Loď sa opatrne hompáľala na vlnách ale nebolo to také nepríjemné, ako som pôvodne čakal. Aspoň nie, kým sme boli v prístave. No neskôr, po vyplávaní na otvorené more, sa loď nakláňala vpred a vzad, vpravo i vľavo značne intenzívnejšie. Stále to však nebol horor, aký som si predstavoval z rôznych filmov. Jasné, tie vlny bolo cítiť, no vozík zostal pevne na svojom mieste.

Akonáhle sme vyplávali na otvorené more, zosilnel aj vietor. V kombinácii so slaným morským vzduchom to bola silná oxygenoterapia, ku ktorej sa pridalo aj intenzívne, v podstate stále letné slnečné svetlo. A bolo to úžasné!

Loď spravila hodinu trvajúci okruh, najprv na východ od prístavu, odkiaľ bolo vidno napríklad pláž Malagueta a vysoké holé kopce nad mestom, aby po polhodine obrátila kurz na západ a priblížila sa k juhozápadnej časti mesta, zhruba k oblasti, v ktorej sme bývali.

Opäť na suchu

Na konci plavby nám opäť pristavili prenosný chodník, dostali sme sa späť na pevnú zem a s Tonom sme usúdili, že by bolo vhodné sa pomaly začať vracať späť.

Tentokrát sme sa však vybrali mierne pozmenenou trasou, cez veľký park plný paliem a iných exotických stromov a ďalej západným smerom po Avenida de Alameda, nápadne pripomínajúcej Václavské námestie v Prahe pre svoju šírku a nespočet obchodov s luxusným oblečením. Inak, pre lepšiu orientáciu sme si s Tonom určité body v meste premenovali na nám známejšie, budem o nich písať aj v ďalších častiach.

Opäť sme prešli mostom cez Guadalmedinu a zastavili sme sa v jednej reštaurácii, o ktorej som čítal už pred cestou do Španielska a ktorú som chcel navštíviť.

Totiž, tá reštaurácia, hoci je zameraná - ako mnoho iných v meste - na stredomorskú kuchyňu, bola založená a stále funguje pod taktovkou Slovenky, ktorá sa do Málagy presťahovala. Menu majú aj v slovenčine a rovnako tak aj personál rozumie po slovensky. A má veľmi dobré hodnotenia. Dokonca jeden ich tapas vyhral aj gastrosúťaž. Táto reštaurácia sa volá Tasca Láska, nachádza sa na Avenida Aurora kúsok za mostom cez Guadalmedinu a v poobednom čase, keď sme sa tam dostali, boli skoro všetky stoly obsadené. Reštaurácia má vonkajšie sedenie, čo je skvelé, pretože dnu vedú dva schody. Navyše, WC sa nachádza na vyššom poschodí bez výťahu.

V čase, keď sme tam prišli, sa v reštaurácii nachádzala aj pani majiteľka. Akonáhle nás videla, že čakáme pri vstupe, usadila nás pri jednom zo stolov, odporučila nám onen "víťazný" tapas pozostávajúci z opečenej briošky, shitake hríbov a smotanovo-hľuzovkovej omáčky a bol vynikajúci!

Okrem toho som práve tu prvýkrát v živote ochutnal paellu, typické španielske jedlo pozostávajúce z ryže, paradajkovej omáčky, do ktorej si môžete vybrať buď morské plody, králičie, kuracie alebo bravčové mäso. Naša voľba padla na morské plody. A bolo to dobré, hoci ťažko sa mi to porovnáva, keďže predtým som paellu nejedol a neskôr počas dovolenky som chcel ochutnať aj iné jedlá, takže opätovne už na paellu nevydalo.

V každom prípade, posilnení dobrým jedlom a pitím sme sa vybrali počas tej najväčšej horúčavy peši skrz mesto. Trvalo nám približne 45 minút dostať sa späť na ubytovanie, pretože tentokrát sme zvolili mierne odlišnú trasu, okolo vlakovej stanice Maria Zambrano. Našťastie každý jeden prechod pre chodcov (aj nechodcov) bol bezbariérový.

Po tejto úmornej ceste sme sa unavení vrátili do bytu, oddýchli si a večer sme sa opäť išli prejsť na promenádu. Večer to tam opäť žilo, no chiringuito, ktoré bolo deň predtým otvorené a kde sme si dali našu prvú večeru tejto dovolenky, bolo teraz zatvorené. Zdá sa, že otváracie hodiny týchto podnikov sa tú berú akosi benevolentne. Skončili sme v bistre v bytovke oproti "našej", no tamojšie jedlá nám akosi chuťovo nesadli. Po dobrých gastrozážitkoch počas dňa to bolo trochu sklamanie, no pripomenulo nám to, že nie všetko musí byť od začiatku do konca perfektné.

Napriek tomu to bol - ako môžete usúdiť z dĺžky tohto textu - výživný a aktívny dovolenkový deň.

Foto: Tono Puk

V ďalšej časti sa dočítate

• o tom, ako sme sa vybrali do mesta ale pamäťová karta fotoaparátu zostala v byte
• o jednom zlom chiringuite
• a o jednom skvelom chiringuite