Dovolenka del Sol, časť 4: Nedobytný hrad, vyhliadková terasa a historické centrum

Španielsko. Krajina, ktorú som už raz navštívil a ktorá ma očarila. Už dlhšie som sa do nej chcel vrátiť a na prelome septembra a októbra 2024 sa to aj podarilo.

V minulej časti ste sa dočítatli:

• o tom, ako sme sa vybrali do mesta ale pamäťová karta fotoaparátu zostala v byte
• o jednom zlom chiringuite
• a o jednom skvelom chiringuite

Nedobytný hrad

Po dni, ktorý sme venovali oddychu, sme s mojim asistentom Tonom nabrali sily, aby sme náš v poradí piaty deň v Málage opäť venovali poznávaniu. Dnešný itinerár pozostával z navštívenia hradu Gibralfaro, týčiacim sa priamo nad mestom a z následného klesania do historického mesta, odkiaľ nastúpime na autobus a vrátime sa domov. Naše predchádzajúce skúsenosti nám ponúkli dostatok ponaučenia o tom, kde nastupovať a vystupovať.

Deň sme opäť začali raňajkami na terase "nášho" bytu ale kaviareň, kde sme sa bežne zastavovali, bola v tento deň zatvorená. Našťastie neďaleko nej, stále na rovnakej promenáde, bola ďalšia, takže naše "dos espressos" sme si vypili v nej.

Po krátkom návrate do bytu a podrobnom preštudovaní si cestovného poriadku sme vyrazili "dobyť" ďalší hrad do našej zbierky.

Tak ako pred dvomi dňami, aj teraz sme nastúpili na zastávke Mercado de Huelín na autobus č. 3, odviezli sa do centra na zastávku Paseo del Parque - Ayuntamiento a asi 20 minút sme si počkali v tieni paliem na autobus č. 35, ktorým sme sa vyviezli na konečnú zastávku - Camino de Gibralfaro - Castillo.

Bratislavčania ma určite pochopia, keď napíšem, že cesta týmto autobusom pripomínala jazdu MHD na sídlisko Dlhé Diely. Serpentína striedala serpentínu, naberali sme výškové metre, s čím sa, samozrejme, zväčšovala aj viditeľnosť horizontu a po asi 15 minútach sme mohli vystúpiť pod týmto stredovekým hradom.

Hrad Gibralfaro bol vybudovaný v roku 929 nášho letopočtu kalífom z Cordoby ako pevnosť. Yusuf I., Sultán z Granady ho v 14. storočí rozšíril do podoby, v akej ho je možné vidieť aj dnes.

Pri vstupnej bráne čakal na vstup siahodlhý zástup návštevníkov a je pravda, že na návštevu som sa nepripravil dôsledne a nenaštudoval som si, ako a či vôbec je hrad prístupný aj na vozíku. S Tonom sme si však boli istí, že ak by sme sa aj nedostali do areálu hradu, určite sa chceme pozrieť na dve vyhliadkové terasy v jeho blízkom okolí.

Trasa od nášho ubytovania k hradu Gibralfaro. Nástup na autobus č. 3 (Mercado de Huelín), prestup na autobus č. 35 (Paseo de Parque-Ayuntamiento)

Vyhliadková terasa

Keďže zástup ľudí sa vôbec nehýbal, rozhodli sme sa, že náš itinerár začneme napĺňať práve terasami. Vedeli sme, že jedna z nich, Mirador de la Coracha, sa nachádza pod južnou hradbou, pretože dva dni predtým sme ju videli zo zastávky Paseo del Parque, kde sme vystupovali.

Čo sme však nevedeli, bola miera sklonu chodníka, ktorý k tejto terase viedol. Klesanie bolo veľmi prudké, navyše chodník bol vydláždený nepravidelnými a šmykľavými kamennými kusmi. Na malom rovnom úseku sme sa zastavili a pochopili sme, že ak by sme sa aj dostali nižšie priamo k terase, návrat by bol zrejme len zťažka možný.

Preto sme sa rozhodli týmto smerom nepokračovať a za pomoci iných turistov, ktorí pomohli potiahnuť môj vozík hore kopcom (za čo im ďakujem) sme si povedali, že skúsime sa dostať aspoň na ďalšiu terasu - Mirador de Gibralfaro.

Tá sa nachádzala poniže asfaltovej cesty, ktorou nás autobus vyviezol hore, zhruba 5 minút peši od hradu. Prístup na ňu bol bez bariér, sklon bol v poriadku a ku podivu na nej nebolo veľa návštevníkov.

Preto sme sa konečne mohli poriadne porozhliadnuť a pokochať sa nádherným výhľadom na tyrkysové more, kopce na juhozápadnej strane mesta, corridou - arénou pre býčie zápasy, štvrťou Malagueta, nami interne nazvanou "Miami" a prístavom.

Škoda, že ani hrad ani druhá terasa, z ktorej by bol pravdepodobne ešte lepší výhľad, nám zostali odopreté, no aj to, čo sme videli tu, stálo za to.

Keďže autobus, ktorý by nás zviezol späť do mesta, dlhšiu dobu neprichádzal, z hradu Gibralfaro sme sa odviezli taxíkom. Klasickým, "bariérovým". Šofér nás vysadil na námestí Plaza de la Marina v samom centre, na východnom konci "Václaváku", čiže širokej ulice Avenida Alameda.

Jazda taxíkom z hradu Gibralfaro do centra mesta

Historické centrum

Áno, trvalo nám päť dní na to, aby sme sa konečne dostali do historického centra Málagy. Vydláždené ulice sú vhodné aj pre jazdcov na vozíkoch. Pešia zóna bola plná turistov a historické budovy boli dôkazom toho, že Málaga bola už v minulosti dôležitým prístavným mestom Španielska.

Dominantou historického centra je obrovský chrám, presnejšie La Catedral de la Encarnación, v preklade Katedrála vtelenia... asi vtelenia Pána, hoci takto doslovne to ten španielsky názov neuvádza. 🙃 Miestni ju volajú aj La Manquita, jednoruká, pretože hoci by mala mať dve veže, jedna z nich nebola dostavaná. V čase našej návštevy však bol okolo nej postavený plot. Pravdepodobne vnútri prebiehali opravy, takže nebolo možné vojsť dnu.

Na jej západnej strane sa nachádza námestie, kde sme si chceli dať s Tonom pauzu a niečo zjesť, no keď nás ani po 20 minútach nikto neprišiel obslúžiť, odišli sme a pokračovali sme ďalej.

A spravili sme dobre. Na ulici Calle Molina Lario, ktorá z tohto námestia pokračovala severným smerom, sme natrafili na podnik Los Marangós, ktorý ponúka - ako bolo uvedené pri vchode doň - špeciality španielskej kuchyne. Hoci sme tiež museli chvíľu čakať, usadili nás dnu a my sme ochutnali skvelé jedlá - bravčové líčka na iberský spôsob, grilovanú tresku a snáď najlepšiu sangriu, akú som doposiaľ ochutnal.

Po vynikajúcom obede sme pokračovali ďalej historickými ulicami Málagy. Stočili sme kurz východným smerom, až sme sa dostali k pozostatkom rímskeho amfiteátra, ktoré bolo akoby vsadené do kopca, na vrchu ktorého stála ďalšia pevnosť nad mestom - Alcazaba. Do nej sme sa však s vozíkom nedostali.

Natrafili sme aj na bar, ktorý tu údajne založil herec Antonio Banderas. Volá sa El Pimpi a keď sme prechádzali okolo, bolo v ňom plno, takže napriek mojej zvedavosti sme pokračovali ďalej.

Dostali sme sa na pravdepodobne najexkluzívnejšiu ulicu v Málage - Calle Marqués de Larios. Táto ulica pribudla do našich interne prekrstených názvov pod kódovým menom Graben, podľa podobne vyzerajúcej ulice v historickom centre Viedne. Nachádzajú sa na nej predajne luxusných oblečení, obuvi, doplnkov, skrátka veľké nákupné centrum pod holým nebom.

No za celý deň sme toho už mali pomerne dosť, preto sme sa odtiaľ vrátili späť na "Václavák" a spojom č. 1 sme sa vrátili späť. Tentokrát sme už vedeli, že máme vystúpiť na zastávke Obras Públicas, odkiaľ to máme "domov" len 10 minút peši.

Večer nás oboch skolila únava a zostali sme už len v byte. Niet divu. Mali sme sa sebou deň plný jázd hore-dole (doslova). A to nás ešte čakalo niekoľko položiek v itinerári, ku ktorým sme sa doposiaľ nedostali. O nich však nabudúce.

Naša pešia túra po centre Málagy

Jazda autobusom č. 3 naspäť (Alameda Principal-Norte - Obras Públicas)

Foto: Tono Puk

V ďalšej časti sa dočítate:

• o reparáte, konečne aj s fotkami
• o plavbe, ktorú sme zmeškali
• a o skvelých bezbariérových riešeniach (časť prvá)