Dovolenka del Sol, časť 6: Záverečná

Španielsko. Krajina, ktorú som už raz navštívil a ktorá ma očarila. Už dlhšie som sa do nej chcel vrátiť a na prelome septembra a októbra 2024 sa to aj podarilo.

V minulej časti ste sa dočítali:

• o reparáte, konečne aj s fotkami
• o plavbe, ktorú sme zmeškali
• a o skvelých bezbariérových riešeniach (časť prvá)

Až na koniec... promenády

Naša dovolenka, počas ktorej sme spolu s mojim asistentom Tonom objavovali čaro a zákutia Málagy, sa blížila ku svojmu koncu. Zostával pred nami posledný celý deň pobytu na Costa del Sol, po ktorom už nasledovala len cesta naspäť na Slovensko.

Keďže sme už počas predchádzajúcich dní videli (skoro) všetko, čo sme mohli, posledný deň pred odchodom sme poňali v pokojnejšom duchu. Ráno sme opäť začali overenou klasikou - raňajkami na terase a espressom v kaviarni na promenáde.

Rozhodli sme sa, že posledný deň venujeme pešej prechádzke pozdĺž promenády Paseo Marítimo de Antonio Banderas, na ktorej sa nachádzalo aj naše ubytovanie. Má dĺžku približne 2 kilometre a pri pomalom tempe, či už chôdze alebo jazdy na vozíku, trvá prejsť z jedného konca na druhý približne hodinu.

Ak sa vydáte po promenáde zo severnej strany, ako sme to spravili my, pláž Playa de la Misericordia budete mať po ľavej strane, zatiaľ čo bytovky a obchody budú po pravej strane.

Celá promenáda je členená v dvoch výškových úrovniach. Na vyššej časti, ktorá je bližšie k bytovkám, je promenáda rozdelená na chodník pre peších a cyklocestu. Medzi nimi sa nachádza zelený pás, kde sú v intervale približne 10 metrov vysádzané palmy a iné, nižšie stromy. No najmä tie palmy sú fotogenické a poskytujú aj príjemný tieň.

Nižšia časť je opäť pre peších, no je dostatočne široká, aby po nej mohli prechádzať aj autá či akési "ratraky", ktoré každé ráno upravujú piesok na pláži, podobne ako keď sa u nás upravujú zasnežené zjazdovky. Táto časť je bližšie k pláži a asi každých 300 metrov od seba sa nachádzajú plážové reštaurácie - chiringuitos.

V jednej z nich sme sa zastavili na ľahký obed - grilované sardinky s olivovým olejom. O tom, že pred samotnými rybami nám automaticky pristála na stole aj miska s olivami a košík s pečivom, ani nemusím hovoriť.

V každom prípade, po tomto ľahkom "pit-stope" sme opäť vyšli na "trať". Našťastie, na rozdiel od jazdcov F1 sme my nepotrebovali prekonávať nijaké rýchlostné rekordy. Pokojným tempom sme sa presúvali južným smerom, okolo 100 metrov vysokého komína, ktorý tam osamotene stojí medzi bytovkami ako pripomienka, že kedysi namiesto plážového bývania bola táto časť  mesta zameraná na priemysel.

Bolo už popoludnie a na promenáde to bolo vidieť. Bol čas siesty. Obdobia tak typického pre Španielsko, kedy si miestni obyvatelia doprajú oddych, aby potom večer mohli vo veľkých počtoch vyraziť von. Siesta nemá presne určený začiatok ani koniec. Ale keď začne, spoznáte to. Museli sme na promenáde vyzerať ako úplný zjav. Niežeby sme na nej boli sami, no väčšina ďalších ľudí, ktorých sme po ceste videli, rozprávala inými jazykmi, čiže tiež to boli turisti. Podniky tiež zatvárali na poobedný čas, no bolo často vidieť, že namiesto oddychu sa pripravovali na večer.

V každom prípade, došli sme až na koniec celej promenády. Ďalej pokračovala už len cesta pre autá, po ktorej by ste sa dostali smerom k letisku. Zároveň sa tu nachádza násyp, ktorý vytvára akési mólo smerom do mora. Jeho povrch tvoria veľké kamene, takže bolo náročné tadiaľ prejsť s vozíkom, no my sme to skúsili a boli sme odmenení výhľadom na celé mesto pri pohľade na sever a na otvorené more a na bývalú továreň na čpavok. (PS: vtedy sme si mysleli, že sú to ropné plošiny alebo vraky lodí, túto informáciu som si zistil až spätne)

Na móle sme zostali asi pol hodiny a keďže okrem nás tam v tom čase bolo len minimum ľudí, sme tam zažili azda najpokojnejšie momenty celej dovolenky. Od mora fúkal vietor, ktorý priniesol aj závan morskej soli. Bolo to ako silná oxygenoterapia spojená s návštevou soľnej jaskyne.

Cestou späť sme sa opäť vracali po tej istej promenáde a všimli sme si, že na niektorých úsekoch pláže boli vyvesené informácie o službách pre ľudí s postihnutím, ktoré bolo možné na pláži využívať. Avšak, iba v hlavnej turistickej sezóne, ktorá sa skončila 15. septembra, čiže 10 dní pred našim príchodom.

Napríklad: Počas sezóny sú k dispozícii "plážoví asistenti", ktorí pomáhajú človeku s presunmi po pláži či do mora. Pláže sú vybavené špeciálnymi plážovými vozíkmi s obrovskými nafukovacími kolesami, ktoré sa nezabárajú do piesku a je možné s nimi vojsť aj do mora, pokiaľ je dostatočne plytké. Žiaľ, keďže sme tam boli po sezóne, tieto vozíky tam už neboli, takže vám ich nemôžem ukázať. Pláže sú vybavené aj bezbariérovými sprchami a toaletami. Skrátka, ak tam zavíta návštevník na štyroch kolesách, nebude sa cítiť, že sa naňho zabudlo.

A tým sa posúvam k hlavnému zisteniu, ktoré platí pre celú Málagu: 95% miest, ktoré sme navštívili, boli bezbariérové. A nie tak "slovensky", naoko, ale naozaj a dôsledne. Priechody pre chodcov, chodníky, vchody do väčšiny reštaurácií, dokonca aj na pláži sa nachádzali buď drevené, betónové alebo plastové chodníky, po ktorých bolo možné prejsť s vozíkom.

Počas celého nášho pobytu nebolo dňa, kedy by sme nevideli aspoň troch ďalších ľudí na vozíkoch. Skrátka, Málaga je v oblasti prístupnosti niekde úplne inde ako sme my na Slovensku. Hoci sa aj naša situácia pomaly zlepšuje, často vidno polovičaté a nedotiahnuté riešenia, ktoré zhatia aj pôvodne dobrý úmysel. V Málage som sa cítil naozaj bezpečne a pripadal som si strašne hlúpo, keď aj po šiestich dňoch som neuroticky pozeral tesne pred seba a číhal na jamy či výmoly na chodníkoch. Tam to skrátka nebolo potrebné.

Cestou späť sme sa zastavili na večeri v bistre Moby Dick, nachádzajúcom sa na pláži. Viete, ako sa hovorí, že ak je podnik prázdny, radšej doň nechoďte, lebo to nemusí dopadnúť dobre? Tak tu to neplatilo. Vybrali sme si síce na španielske pomery netradičné jedlá - rizoto s kuracími kúskami a hľuzovkovo-smotanovou omáčkou pre mňa a zeleninový poké bowl pre Tona - ale boli sme veľmi príjemne prekvapení. Na tejto promenáde to bol určite jeden z tých lepších podnikov takže ak náhodou budete v Málage a pôjdete okolo, určite sa zastavte.

Po tejto pešej túre sme sa vrátili oddýchnuť si do bytu. Večer sme si dali ešte krátku prechádzku okolo "našej" bytovky a sadli sme si do baru oproti nej. Naše načasovanie bolo skvelé, pretože pri vedľajšom stole sa usadila kapela, ktorá si nacvičovala zrejme tradičné španielske pesničky. Keďže sme sedeli hneď pri vedľajšom stole, videli sme tento "koncert" takpovediac z prvej rady.

Vrátili sme sa do bytu, pobalili sme veci a s veľkou ľútosťou sme išli spať. Bola to posledná noc v Málage.

Návrat

Keďže skúsenosť s bezbariérovou taxislužbou na začiatku našej dovolenky nebola úplne pozitívna, tentokrát som objednal "klasický" taxík, no informoval som, že mám so sebou vozík a pýtal som sa, či to nebude problém. To viete, slovenské skúsenosti ma naučili, že som v takejto situácii v pomerne submisívnej pozícii, takže túto informáciu som odoslal s malou dušičkou. Našťastie, aj v tomto prípade sa ukázalo, že vozík nie je problém.

Ešte pred odchodom z ubytovania sme si dali našu poslednú kávu na promenáde, nabrali sme posledné dávky vitamínu D zo Slnka a s vedomím, že sa vraciame do pochmúrnej, zamračenej a chladnej strednej Európy, sme nastúpili do taxíka.

Všetky "procedúry" na letisku prebehli v poriadku. Let trval tri hodiny a pristáli sme do zahmlenej Viedne, keď sme do posledných výškových 500 metrov nevideli pod sebou pristávaciu dráhu.

Skrátka, bola to studená sprcha a zároveň návrat do reality. Tento pocit bol znásobený v Bratislave. Bol to akýsi reverzný kultúrny šok vidieť opäť diery v chodníkoch, bariérovosť na miestach, kde by nemusela byť a to všetko v zamračenom a daždivom popoludní. Skrátka, Málaga posunula moje vnímanie bezbariérovosti o veľký kus ďalej od slovenskej reality.

Poďakovanie

Bolo to krásnych 8 dní. Bez pomoci môjho asistenta by však nič z toho nebolo možné. Všetky presuny, všetka pomoc počnúc ranným obliekaním až po večerné uloženie na posteľ stála na ňom. A za to mu ďakujem.

A prezradím vám niečo - aj on bol rád, že sme tam boli a dokonca by si to vraj zopakoval. Podarí sa to? Zatiaľ neviem.

Ale ak bude možnosť, rád sa do Španielska vrátim.

Foto: Tono Puk