Futbalový EUROdenník - Časť 4: Zápas!

V minulej časti ste sa dozvedeli

• o hotelových raňajkách s exkluzívnym výhľadom
• o moste s výťahom
• o slovenskej "invázii" vo fanzóne

Nečakané stretnutia

Pondelok. Deň D. Slovensko proti Belgicku. Ráno klasika – raňajky s výhľadom. No v tento deň nás čakal ešte jeden výhľad. Našiel som totiž, že na streche jedného z tunajších mrakodrapov sa nachádza vyhliadková terasa. Tam musím ísť!

Ráno som kúpil lístky, aby sme sa nezdržiavali priamo na mieste a keďže mrakodrap Main Tower, ktorý bol našim dopoludňajším cieľom, sa nachádzal zhruba 15 minút peši od hotela a bolo ho vidno priamo z našej ulice, išli sme tam po vlastnej osi.

Cesta, ktorá sa na mape zdala byť priama a jednoduchá, však bola plná rozkopávok a vôbec nebola tak bezbariérová, ako by som v tak vyspelej krajine ako Nemecko očakával. Najmä prechody pre chodcov neboli dostatočne znížené a bolo dobré, že som si do Nemecka vzal iba svoj mechanický vozík, s ktorým je jednoduchšie prekonávať takéto nástrahy.

Okrem toho – najkratšia cesta vedúca cez park bola plná zbytočných schodov. Nebyť obetavosti Carlosa, asi by som zostal až do zápasu na hoteli.

Všetky nástrahy sme prekonali, po krátkom hľadaní sme našli vstup do Main Tower a pred ním siahodlhý rad návštevníkov. Skoro všetci boli zo Slovenska.

V ten deň som mal na sebe slovanistický dres aj šál, keďže slovenský dres mi bol malý a do Nemecka som ho nebral. Prečo to spomínam? Pretože v rade sme sa zaparkovali hneď k rodinke s dresmi nášho úhlavného rivala Spartaku Trnava. Navzájom sme sa premerali pohľadmi ale viac sme túto horúcu otázku neotvárali.

Na vstup do budovy sme čakali zhruba pol hodiny. Keď sme sa konečne dostali dnu, pochopil som dôvod dlhého čakania: bolo potrebné prejsť bezpečnostnou kontrolou podobne ako na letisku. Keď nás uvidel jeden zo zamestnancov, posunul si nás bokom, skontroloval nás mimo ostatných a vedľajším vchodom nás uviedol k výťahom. Stlačil nám 55. poschodie, my sme sa vyviezli hore a tam nás čakal ďalší zamestnanec. Väčšina návštevníkov mohla pokračovať ešte vyššie na 56. poschodie, no tam viedli iba schody. No jedna z terás bola aj na "našom" poschodí. Pán, ktorý nás prebral, nám odomkol terasu, na ktorej sme boli mimochodom úplne sami a otvoril sa nám neuveriteľný výhľad na celú severovýchodnú stranu Frankfurtu.

Vidieť bolo všetko – od Hlavnej vlakovej stanice cez televíznu vežu, ostatné mrakodrapy až po historické centrum mesta. Zdola bolo počuť zhluk belgických fanúšikov, ktorí mali stretávku v centre mesta. Na inom mieste sa zas stretli Slováci, ktorí spievali Macejka tak hlasno, že ich bolo počuť až na terasu.

Viditeľnosť bola výborná, videli sme aj letisko a štadión, na ktorom sa mal náš zápas odohrať. Porobili sme si množstvo fotiek a po asi 20 minútach sme sa vrátili dole. Za všetky tie peripetie spojené s tým, aby sme sa sem vôbec dostali, to stálo.

Zviezli sme sa výťahom späť na prízemie a pokračovali sme ďalej popod všetky tie vysoké mrakodrapy, ktoré sú pre Frankfurt tak typické.

Zistili sme, že vlastne vôbec nie sme ďaleko od historického centra, takže sme opäť došli na námestie Römerberg a bolo na ňom ešte viac Slovákov ako počas predchádzajúceho dňa. S Carlosom sme sa zhodli, že ak sa chceme najesť, radšej teraz, aby sme sa potom nenaháňali. Prechádzali sme okolo terás, pri každej sme sa chvíľu pristavili a z jednej z nich bolo počuť skandovanie mena bývalého slovenského obrancu. Ľudia kričali "Jáááno Ďurica!" a neskôr som aj videl, že sa s niekým fotia. A naozaj, bol to Ján Ďurica, skvelý obranca, ktorý spolu s Martinom Škrteľom tvorili stopérsku dvojicu v národnom tíme.

Po rýchlej porade sa Carlos vybral smerom k Ďuricovi a vylákal ho za mnou, aby sme sa spolu odfotili. Povedal som mu, že by mi nikdy nenapadlo, že sa takto stretneme a že si veľmi vážim jeho výkony. Spoločne sme sa vyfotili a neskôr sme si sadli v rovnakom podniku ako deň predtým – v Haus Wertheym.

V ten deň bol tento podnik totálne plný. Ako sme čakali na jedlo, uvideli sme nášho spoločného kamaráta z Bratislavy – tiež na vozíku – a hodili sme s ním reč. Vraj pricestoval autom. 9 hodín mu trvala cesta zo Slovenska.

Nečakaný výsledok

Po poriadne pikantnom guláši sme sa vychystali na električky, ktoré nás mali priviezť na štadión. Bolo treba nastúpiť najprv na električku č. 11 a pred Hlavnou stanicou prestúpiť na električku č. 20 alebo 21. Obe mali konečnú pri futbalovom štadióne Deutsche Bank Park, ktorý sa nachádza za mestom, v areáli mestských lesov.

Naše oba električkové spoje boli plné. Ledva sa v nich dalo pohnúť. A bolo cítiť to pravé futbalové napätie a atmosféru plnú očakávaní. Električka bola naplnená slovenskými fanúšikmi, ktorí celú cestu spievali a kričali slovenské pokriky. Ak niekto na medzizastávkach chcel nastúpiť, naši fanúšikovia mu po slovensky odkázali, že "My sme tu doma!"

Cesta na štadión trvala asi 30 minút. Vystúpili sme pred štadiónom a dostali sme sa do obrovského priestoru pred turniketmi, kde bolo plno stánkov, v ktorých sa predávalo pivo, klobásy... no skrátka pravá futbalová idylka.

Do výkopu zostávalo ešte dosť času, takže sme sa s Carlosom posilnili jedným čapovaným a ako tak čakáme pri barovom stolíku a sledujeme priateľské hecovačky vôkol nás, počujeme skupinku našich fanúšikov skandovať "Jojka! Jojka! Jojka!" Áno, naozaj prišiel štáb TV Joj, aby nakrútil predzápasovú atmosféru.

Reportáž, do ktorej som bol vtiahnutý, začína v čase 08:30.

Vyhliadol si skupinku fanúšikov neďaleko nás, trošku ich zorganizoval, nech zakričia nejaké pokriky a v tom si jedna slečna z tejto skupinky všimla nás s Carlosom. "Počkajte! Chalani, pridajte sa k nám! No poďte!", kričala na nás. My sme najprv otáľali, veď tých ľudí sme v živote nevideli. No kameraman na nás namieril a celá partička fanúšikov sa presunula k nám.

Tak sme na kameru spoločne skandovali niekoľko pokrikov, odpovedali sme na otázku "Ako si myslíte, že to dnes skončí?" – "Jasné, že vyhráme!" a nakoniec sme sa presunuli k turniketom. Ľudia na vozíkoch mali zvlášť vstup, takže sa nemuseli zdržiavať v rade s ostatnými fanúšikmi. Stačilo ukázať QR kód v oficiálnej mobilnej aplikácii a mohli sme ísť ďalej.

Od turniketu k vstupu na štadión to bolo ďalších 15 minút. Po krátkom hľadaní sme našli našu vstupnú bránu, vošli sme na štadión a ten pohľad bol úžasný!

Totiž, ešte nikdy som nebol na zápase na tak veľkom štadióne. Ten bol z troch štvrtín zaplnený slovenskými fanúšikmi a iba sektor za protiľahlou bránou bol plný Belgičanov. Sektor pre ľudí na vozíkoch sa nachádzal medzi spodnou a vrchnou tribúnou a naše miesto bolo zhruba v rohu štadióna, takže najlepší výhľad sme mali vtedy, keď napr. Belgičania útočili v prvom polčase po pravom krídle.

Štadión sa zapĺňal fanúšikmi. Všetko bolo pripravené a keď hráči vstupovali na ihrisko, ovácie boli ohlušujúce. Zazneli hymny, predstavili sa zostavy oboch tímov a keď rozhodca odpískal začiatok zápasu, začalo sa mohutné povzbudzovanie.

Nebudem tu popisovať priebeh zápasu, ten ste isto zachytili. V 7. minúte Slovensko strelilo gól a štadión skoro spadol od slovenskej radosti. Atmosféra bola euforická, povzbudzovanie hlučné a výkon našich futbalistov na ihrisku viac než uspokojivý. Hoci nebudem klamať – pri Dúbravkových rozohrávkach mi párkrát stuhla krv v žilách.

Keď v druhom polčase rozhodca (správne) neuznal dva góly Belgičanov, atmosféra v slovenskom sektore dosiahla stav totálnej eufórie. Tá vyvrcholila záverečným hvizdom rozhodcu. Slovensko nečakane, no zaslúžene vyhralo nad Belgickom 1:0!

Hneď po odpískaní konca na štadióne pustili z reproduktorov pieseň Macejko a odspieval ju takmer celý štadión – pochopiteľne okrem Belgičanov – a poviem vám, zimomriavky mal aj môj vozík. Tá atmosféra, ktorú tam naši dokázali spraviť, je neopísateľná. Neviem, ako ju bolo počuť v televízii, ale na štadióne to hučalo. Veď som aj prišiel o hlas.

Po konci zápasu sa množstvu Slovákov nechcelo odísť zo štadióna. Zostávali v jeho útrobách, spievali ľudovky, vypili celý bar a tešili sa z veľkého víťazstva futbalistov.

Futbal je skrátka fenomén, ktorý dokáže aspoň nachvíľu spojiť aj rozdelený národ. Nezaznamenal som, že by sa tam skupinky Slovákov medzi sebou o niečom hádali. Maximálne sa zo srandy podpichovali, napr. aj mňa, keď videli moju slovanistickú výbavu. Hovorili mi: "Síce si z Bratislavy ale dnes Ci to odpuscíme", pekne tvrdo po trnavsky.

Bol to neskutočný zážitok. Aj cestou naspäť Slováci neustále skandovali, skákali v električke kričiac "Kto neskáče, nie je Slovák! Hej! Hej! Hej!" a zrejme mnohí sami neverili, že dokážeme zdolať tak silného súpera.

Keď sme vystúpili pred Hlavnou stanicou, išli sme sa najesť do neďalekej tureckej reštaurácie – mimochodom, tých som napočítal za celý ten čas strávený vo Frankfurte najviac – a ako sme jedli, prisadol si k nám jeden Belgičan. V priateľskom duchu sme spolu rozoberali dianie v zápase. Samozrejme, na výsledok VAR systému, kvôli ktorému neboli Belgičanom uznané dva góly, sme mali rozdielne názory, no celá debata bola priateľská.

V ten večer by sme radi zotrvali v meste a oslavovali výhru, no už na ďalší deň sme mali skorý odlet, takže ponocovanie, hoci by bolo pochopiteľné, sme vynechali.

V ďalšej časti sa dozviete

• o nesprávnom vlaku
• o medziposchodí bez výťahu
• o teplotnej facke po príchode domov