Futbalový EUROdenník - Časť 5: Zlý vlak!
V minulej časti ste sa dozvedeli
- prečo bolo dobré, že som si do Nemecka nevzal elektrický vozík
- o tom, ako som sa dostal do televízneho spravodajstva
- o zápase s najvyššou návštevnosťou, na akom som kedy bol
"Neboj, stíhame to"
Nastal deň nášho odchodu. Hoci sme mali budík nastavený na 6:00 ráno, boli sme hore už o hodinu skôr. Rýchlo sme sa pobalili, odovzdali sme kľúče od izby na recepcii a vyrazili sme na stanicu. Zadanie bolo jasné, nastúpiť na mestský vlak na spoj S8 alebo S9 a odviezť sa na letisko.
Lenže stalo sa niečo, s čím sme nepočítali a kvôli čomu som bol nakoniec rád, že sme vstali o hodinu skôr. Ako čakáme na nástupišti, vidíme prichádzať vlak. Neviem ako sa to stalo, no zrejme obaja s Carlosom sme predpokladali, že nastupujeme na správny spoj. Až vo vlaku sme si všimli, že toto nie je S8 ani S9. Je to spoj S1, ktorý má rovnakú konečnú stanicu ako tie dva, no jeho trasa vedie inde a nie cez letisko. Toto je zlé! Ak nestihneme včas prísť na letisko, nestihneme let ani následný vlak a ktovie, kedy prídeme domov.
Plán bol jasný: vystúpime na najbližšej stanici, odvezieme sa spojom S1 späť na Hlavnú stanicu a tentokrát už nastúpime správne.
Bolo to jednoduchšie povedať, než vykonať. Vystúpili sme na stanici Griesheim. Táto stanica bola okolo šiestej ráno takmer úplne prázdna. Hľadali sme spôsob, ako sa dostať na protiľahlé nástupište, z ktorého by sme nastúpili na vytúžený vlak spať na Hauptbahnhof.
Keď sme zbadali na nástupišti prvého človeka, ihneď som sa ho spýtal, či sa dá s vozíkom dostať na druhú stranu. Tvrdil nám, že áno. Že do podchodu vedie rampa. Jediná rampa, ktorú sme ale našli, bola tá pre bicykle a bola taká prudká, že bola v podstate nepoužiteľná.
Nervozita stúpala. Síce som netušil, aký je presný čas ale premkol ma obrovský strach z toho, že odlet do Prahy nestihneme. Čakáme s Carlosom pri schodisku a zrazu sa nám prihovorí iný pán tlačiaci bicykel, či nám netreba pomôcť. "Prosím Vás, potrebujeme sa dostať na druhú stranu.", hovoríme mu v angličtine. Pán oprel svoj bicykel o zábradlie a schytil môj vozík za predný rám, zatiaľ čo Carlos držal zadné rúčky. Spoločne ma najprv zniesli jedným schodiskom dole, aby ma na opačnej strane vyniesli zas hore. Po schodisku išli dosť rýchlo a viem si predstaviť, že moje neustále výzvy "opatrne" a "pozor" určite nevliali potrebný pokoj do ich rúk.
Našťastie ma vyniesli na druhú stranu. Pánovi sme obaja poďakovali a čakali sme na spiatočný spoj S1. Keď nakoniec prišiel a my sme nastúpili dnu, už to vyzeralo tak, že zvyšok našej cesty bude prebiehať v kľude. Frankfurtská Hlavná stanica si však na záver pripravila ešte jedno prekvapenie.
Keď sme tam totiž vystúpili, zistili sme, že výťah z daného nástupišťa nefunguje. A iný tam nebol. Pre pochopenie: Stanica mestských vlakov sa nachádza na -2. poschodí. My sme sa potrebovali dostať aspoň na -1. poschodie, tam prejsť akoby ponad trať a opäť sa zviezť na -2. poschodie na správne nástupište.
Museli sme teda použiť eskalátor, lebo iná cesta nebola. Carlos ma doň vtlačil čelom napred a držal ma zozadu za rúčky vozíka. Úprimne, bál som sa, aby sme pri výstupe nespadli alebo sa nejak nezasekli. To by bolo to posledné, čo by sme potrebovali. Na -1. poschodie sme sa dostali.
A hádajte, čo. Výťahy na -1. poschodí nestoja. Premávajú len z 0. poschodia, kde stoja medzimestské vlaky na -2. poschodie, kde stoja mestské vlaky. -1. poschodie funguje len ako akési medziposchodie. Pýtali sme sa okoloidúcich, kde je nejaký výťah. Nikto nám nič nevedel povedať. Ak som správne rozumel, jeden starší pán sa nás po nemecky pýtal, ako sme sa vôbec dostali na -1? "To je dlhý príbeh", pomyslel som si.
Našťastie sa nás iní dvaja páni spýtali, či potrebujeme pomôcť. Vďačne sme ju prijali a druhým eskalátorom sme sa opäť zviezli na -2. poschodie, no teraz už na správne nástupište. Za pár minút prišiel spoj S8, nastúpili sme doň a s veľkou úľavou sme sa odviezli na letisko.
Zvyšok cesty prebehol v poriadku. Na letisku vo Frankfurte sme opäť dostali na check-ine čiarový kód pre môj vozík, stihli sme tam aj raňajky a čo je najdôležitejšie, aj samotný odlet.
V Prahe na letisku sme si síce dali malú neplánovanú "prechádzku" medzi terminálmi, pretože autobus spájajúci letisko a Hlavnú stanicu naberá nastupujúcich iba na Termináli 1, zatiaľ čo my sme vystúpili na Termináli 2. Tento presun bol našťastie krátky.
Na Hlavnej stanici sme podstatnú časť čakania na náš vlak prečkali v rýchlom občerstvení a potom nám ochotný personál pomohol prostredníctvom zdvíhacej plošiny nastúpiť na vlak do Bratislavy. Po vyše 4 hodinách cesty vlakom sme vystúpili v rozhorúčenej Bratislave a naše dobrodružstvo sa skončilo. A našťastie to bol dobrý koniec.
Záver
V prvom rade chcem poďakovať môjmu asistentovi Carlosovi za obrovskú pomoc so všetkým, čo som potreboval. Za všetky presuny vo Frankfurte, za pomoc na hoteli a za jeho trpezlivosť, ktorá bola poriadne skúšaná.
Ďakujem aj môjmu druhému asistentovi Tonovi za presuny vrámci Bratislavy na stanicu pri odchode a zo stanice pri príchode.
A ďakujem všetkým skvelým ľuďom, ktorých som vo Frankfurte stretol. Prijali ma bez predsudkov a skvelo sme sa zabavili.
Zostaňte s Túlavými kolesami aj naďalej, bude
o čom aj nabudúce. 😊