Hotelové inferno

Toto bude mimoriadny článok o zopár mimoriadnych udalostiach, ktoré sa mi stali uplynulý víkend v Hoteli Slovakia v Žiline. Držte si klobúky, jazda začína.

Do Žiliny som išiel prespať kvôli tomu, že v neďalekej obci Turie sa konalo 2. ligové kolo v športe boccia, ktorého som sa potreboval zúčastniť. A keďže súťaž sa mala začať v sobotu o 9:00 ráno, rozhodol som sa, že prespím noc predtým v Žiline, aby som nemusel v sobotu ráno vstávať nadránom. Z Bratislavy by to totiž trvalo cca 2h15m.

Spolu s obomi mojimi asistentmi sme teda v piatok okolo deviatej večer vyrazili z Bratislavy. Cestou sme sa plánovali zastaviť na večeru v motereste v Červeníku, no tesne pred nosom nám prevádzkarka zavrela dvere so slovami "Prepáčte, akurát zatvárame". Šťastie sme skúsili ešte na dvoch ďalších miestach pri diaľnici, no neúspešne.

Aj kvôli týmto zdržaniam sme sa do Žiliny dostali až okolo pol 12. Hladní a unavení sme sa prišli ubytovať do Hotela Slovakia, ktorý som pár dní predtým cez internet zarezervoval. Informácie na stránke vyzerali sľubne. Celý hotel je vraj bezbariérový, navyše v centre mesta. 

Prvé prekvapenie prišlo už večer pri prihlásení sa na recepcii. Slečna recepčná, s ktorou som sa musel dohadovať skrz vysoký pult, nám oznámila, že platiť sa MUSÍ už pri príchode. V zásade som s tým však nemal problém, no to som ešte nevedel, aké prekvapenia nám tento hotel nachystá.

Po registrácii sme sa ešte vybrali nájsť nejakú reštauráciu, kde by sme mohli zahnať hlad, ale otvorené boli už len kebabárne a tie boli plné spoločensky unavených mladých ľudí. No až pri opätovnom príchode späť do hotela som mohol oceniť jeho prvú typickú črtu - autentickú atmosféru neskorých 80-tych rokov. Staré koberce, staré výťahy a drevené obklady na stenách. Našťastie, transparenty typu "Buduj socializmus, posilníš mier", som nevidel.

Recepčná nám odovzdala kľúče od izieb (neboli to tie moderné karty, ktoré strčíte do dverí ale originál staré kľúče) a tak sme tam zamierili. Výťah, ktorým sme sa odviezli na štvrté poschodie, však nezastal presne v rovine s poschodím, ale o cca 10cm vyššie. Ak by som si tento "schod" nevšimol, pravdepodobne letím na zem.

Ďalšie prekvapenie nastalo v izbe. Cez rezervačný portál som si totiž objednal dvojlôžkovú izbu, no dotyčný zodpovedný človek zabezpečil ďalšiu posteľ "grátis". A tak, v malej - údajne dvojlôžkovej - izbe boli lôžka tri. Na tom by nebolo nič hrozné, keby tá tretia posteľ nebola hneď oproti vstupnej chodbe a zablokovala mi tak prístup s vozíkom do izby. Kúpeľňa, to bol úplný návrat do minulosti, no okrem vstupnej chodby to bol jediný priestor, kde som sa s vozíkom dostal.

"Najlepšia" chvíľa však ešte len mala nastať. V sobotu ráno sme sa pobalili a išli na raňajky na prvé poschodie. Na naše veľké prekvapenie však výťah pre hostí na prvom poschodí nestojí. Ok, zišli sme teda na prízemie. Slečna na recepcii (nie tá istá, čo tam bola večer) nás videla už z diaľky že prichádzame. Keď sme prišli k pultu, tak som sa jej spýtal, ako sa dostanem na raňajky. A neuveríte, čo nám povedala: "Viete, musíte ísť po schodoch". ČO?!? Videla, že sa k nej blíži človek na vozíku a ona ho pošle na raňajky po schodoch? To fakt?!? Po našom dôraznom dohovorení, že s vozíkom to po asi 30 schodoch nepôjde, k nám privolala čašníka, ktorý vraj pozná spôsob, ako nás na prvé poschodie dostane.

Bola to tá najmenej pravdepodobná trasa, akú si viete z prízemia na 1. poschodie predstaviť. Najprv sme išli výťahom pre hostí na 3. poschodie. Tam sme prestúpili do dokonale ukrytého a nedokonale malého výťahu pre personál a zišli sme ním na 1. poschodie. A cez obrovskú kuchyňu sme sa premotali až do jedálne (Ktovie, čo by povedala hygiena na to že hoteloví hostia sa premávajú cez kuchyňu). Naspäť na prízemie sme však s asistentmi použili schody, pretože sme zhodnotili, že tým labyrintom cez služobný výťah a 3. poschodie nemá zmysel ísť dvakrát.

A teraz to najpodstatnejšie: Jedna noc a dve rezervované izby ma vyšli na niečo vyše 80€! Len pre porovnanie: Pred dvomi rokmi som takto prespával v Prešove na stredoškolskom internáte. Izby boli čistejšie, modernejšie a naozaj bezbariérové. Cena? 10€.

Tento zážitok vo mne zarezonoval tak silno, že keď som sa vrátil späť do Bratislavy, napísal som v rezervačnom portáli šťavnatú recenziu na hotel:

Záverom len krátko. Nie je možné, aby mohol byť hotel označený ako bezbariérový, ak neexistuje bezbariérový spôsob, ako sa dostať do jedálne a ak sa s vozíkom nedá dostať poriadne do izby. 

To, že ma recepčná posielala po schodoch do jedálne, sa dá vysvetliť len dvomi spôsobmi: buď má dotyčná slečna/pani silný zmysel pre čierny humor, alebo ma naozaj cez ten vysoký pult nevidela. V takom prípade by stálo za úvahu trošku z toho dreveného pultu zrezať a takýmto nedorozumeniam by vôbec nemuselo dochádzať.

A rozhodne by tiež stálo za úvahu vymeniť výťahy. Je len otázka času, kedy si niekto nevšimne že výťah nezastal ako má, a dotyčný človek - a nemusí byť ani na vozíku - si privodí nejaké zranenie.

Obrázok: https://www.joyonline.cz/sites/default/files/styles/article_main_photo/public/home_alone_macaulay_culkin_kevin_mccallister_boy_fear_shout_fright_346_1600x1200.jpg?itok=oOz4u1lA&c=f954df581aff2a87705a88fbb4ae2a15