Majstrovstvá šialeností v Seville, deň druhý

Áno, uznávam. Nadpis je prehnaný, no po prečítaní nasledujúcich riadkov mi snáď dáte za pravdu. Koncom novembra som sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v paralympijskom športe boccia, ktoré sa uskutočnili v Seville na juhu Španielska a rozpoviem vám, prečo ich budem volať majstrovstvá šialeností.

V minulej časti ste sa dočítali:

• o tom, ako som skoro neodletel do Španielska
• o uviaznutí na zdvižnej plošine
• a o tom, prečo sú skoro všetky okná na bytovkách v Seville zamrežované.

Deň 2 - O divokej jazde autobusom

Po prvom dni, ktorý bol na zážitky a udalosti až príliš bohatý a po zaslúženom výdatnom spánku nastal nový deň, ktorého prvá polovica bola prísne nalinajkovaná a druhá úplne voľná. Už doobeda sa totiž celý náš tím zúčastnil kontroly športového náradia a následne aj prvého oficiálneho tréningu v športovej hale, kde sa konali majstrovstvá Európy v boccii. Čas týchto dvoch udalostí určuje organizátor a už o pár riadkov nižšie vám priblížim, ako tieto udalosti prebiehajú.

"Červené svetlá zhasli a máme odštartované!" - Števo Eisele

No v prvom rade sme sa do športovej haly San Pablo nachádzajúcej sa približne tri kilometre od hotela museli nejak dostať. Z tohto dôvodu zabezpečil organizátor turnaja kyvadlovú autobusovú dopravu. Z hotela odchádzali autobusy každú hodinu a krajiny mali presne vymedzené, kedy majú ich reprezentanti do týchto autobusov nastúpiť.

Keď sme po raňajkách vyšli z hotela smerom k autobusom, vrátili sa mi nepríjemné spomienky na odchod z Bratislavy. Už z diaľky som videl vysoký turistický autobus čakajúci na nás na opačnej strane ulice. Tento však bol vybavený zdvižnou plošinou (pri ktorej sa mi opäť vynorila spomienka na udalosti na letisku v Seville). Zadné sedadlá boli z autobusu vybraté, čím vznikol dostatok priestoru pre nás, jazdcov na vozíkoch. Na podlahe sa nachádzali aj špeciálne koľajničky, do ktorých bolo možné zachytiť upínacie pásy, ktorými sa vozíky pripevňovali k podlahe. Skrátka, autobus na úrovni. Bodaj by sme mali aj na Slovensku také.

V každom prípade, času bolo málo a športovcov na vozíkoch veľa. Preto nás k tým koľajničkám nepripútali a nám zostávalo dúfať, že vodič bude jazdiť opatrne.

No už po prvej zákrute mi bolo jasné, že náš šofér musel predtým jazdiť v monoposte Formuly 1. Aspoň my, čo sme sedeli pri zadných dverách, sme v zákrutách cítili relatívne silné vynášanie. A zrýchlenie či brzdenie bolo tiež zážitkom. Keďže som však z ciest do roboty zvyknutý na to, že sedím v aute počas jazdy vo vozíku, plus-mínus som vedel, ako mám svojim telom vyvažovať. No nepoznal som presnú trasu, takže som nevedel, kedy sa mám mierne zakloniť (pri brzdení) a kedy predkloniť (pri zrýchľovaní).

Nie všetci pasažieri však mali takúto "superschopnosť", čo sa ukázalo v jednej z križovatiek. Na semafore zasvietila zelená a my sme sa pohli prudko vpred. O zhruba tri vozíky predo mnou som videl, ako jedna hráčka z Ukrajiny neudržala svoj vozík na štyroch kolesách. Rýchlo sa naklonil dozadu a ona s ním. Keby za ňou nesedel chalan z Azerbajdžanu, určite by sa prevrátila vzad. Ale práve dotyčný hráč ju dokázal udržať a vrátiť späť na štyri kolesá. Ktovie, či túto scénku náš vodič videl ale pravdepodobne nie, pretože jeho štýl jazdy sa za celú trasu nemenil.

Boli to tri dlhé kilometre ale nakoniec sme prišli do športového areálu, v ktorom sa nachádzala "naša" športová hala.

Po vystúpení z autobusu sme aj so všetkým športovým vybavením vošli do haly, vybalili si všetky potrebné veci a išli sme na kontrolu náradia, na ktorú sme sa mali dostaviť vo vopred vymedzenom čase.

Všetko pod (dôslednou) kontrolou

Keďže súčasťou môjho športového vybavenia je aj špeciálna rampa, po ktorej púšťam lopty, musel som aj ju nechať skontrolovať. Jej rozmery nesmú presiahnuť rozmery odhodového boxu, inak by som s ňou nemohol súťažiť. Samotná kontrola prebieha tak, že rampa so všetkými jej súčasťami sa položí na zem do priestoru vyznačeného čiarami. Ak je rampa menšia ako tento priestor, všetko je v poriadku. Každá odnímateľná súčasť rampy môže získať nálepku s logom turnaja, a tým pádom dostane "zelenú" pre používanie počas turnaja. Moja rampa touto kontrolou prešla bez problémov, dokonca s rezervou. 😎 Po kontrole rampy mala byť na rade aj kontrola lôpt, ich rozmerov a váh, no tá sa kvôli zamedzeniu šírenia koronavírusu nakoniec nekonala.

A tak sme sa mohli presunúť na kurty, ktoré boli nášmu tímu priradené na oficiálny tréning. Ten trval jeden a pol hodiny. Niektoré veci, ktoré som si natrénoval ešte na Slovensku, mi nešli úplne podľa predstáv, no v zásade som bol s tréningom spokojný. Prvý tréning na novom mieste je vždy len o tom, aby sme spoznali povrch a to, ako na ňom lopty reagujú v rôznych herných situáciách. Precvičil som si niektoré herné varianty a po hodine a pol bolo hotovo. Uložili sme naše veci do skladu, v ktorom mala každá krajina vyhradený priestor pre svoje vybavenie a išli sme sa naobedovať do neďalekej jedálne.

Tu som sa oboznámil so zaujímavým kulinárskym faktom: Čokoľvek si na obed vyberieš, s olivovým olejom to bude chutiť lepšie.

Sevilla zblízka

Po obede nás už žiadny oficiálny program nečakal a mali sme pol dňa voľno. Rozhodli sme sa, že naspäť do hotela pôjdeme peši. Vonku bolo na november príjemných pätnásť stupňov a polojasno, čo je na prechádzku ideálne počasie. Tie tri kilometre sme podľa našich múdrych telefónov mali prejsť za hodinu. A tak sme sa vybrali ulicami Sevilly smerom k nášmu hotelu.

Cestou sme míňali typické bielo-žlté obytné domy, niekoľko historických budov a všade, ale že NAOZAJ všade nás sprevádzali pomarančovníky. Plody týchto stromov akurát dozrievali, takže fotky, ktoré sme si pod týmito stromami robili, boli farebné a fotogenické.

Ďalšia vec, ktorú som sa snažil všímať si, bola prístupnosť. Takmer na každom priechode pre chodcov (aj nechodcov) boli znížené obrubníky. A ak náhodou nie, k dispozícii boli aj cyklotrasy, ktoré sme sem-tam používali, ak iná prístupná cesta nebola k dispozícii.

Pomalým, vychádzkovým tempom sme sa dostali až k nášmu hotelu, no do večere zostávalo ešte priveľa času, takže spolu s našim trénerom, jedným spoluhráčom a samozrejme s Tonom sme sa ešte vybrali na malý výlet.

Náš hotel sa nachádzal na okraji historického centra, ktoré je obkolesené hradbami. My sme sa vybrali za tieto hradby. Dostali sme sa do spleti úzkych dláždených uličiek a museli sme si dať pozor, aby sme nezablúdili. Po krátkom čase prechádzky a fotenia historických insta-friendly budov sme si sadli v jednom podniku na malom námestí, priamo pod vežou historického kostola. A čo iné si v Španielsku objednať, ak nie tapas?

Tapas nebol trapas

Tapas nie je jedno jedlo. Tapas je skôr koncept predjedál alebo jednohubiek, ktoré si hosť zajedá napríklad k vínu. Existuje mnoho spôsobov, ako sa dá tapas pripraviť. Nepredstavujte si však jednohubky v zmysle nakrájaných a obložených koliečok nakrájaného chleba či rožka. Je to o dosť sofistikovanejšie.

Bohatá ponuka tapasov v "našom" podniku však bola iba v španielčine, takže sme vyberali naslepo. A tak sa stalo, že nám na stole pristál tanier čipsov a zeleninovo-majonézového šalátu, saláma chorizo či zemiaky zaliate vajíčkom. Všetko bolo veľmi chutné. O štvrtej sme však zbadali, že čašníci začínajú vykladať stoličky na stoly a ľudia z tohto podniku pomaly odchádzali. Zistili sme, že nastal čas siesty. Našťastie bol náš čašník slušný a vôbec nás nevyháňal. Slušne počkal, kým sme dojedli, následne sme zaplatili a po tej istej ceste, ktorou sme do tohto podniku prišli, sme sa vrátili späť do hotela.

Večer sme strávili klasicky: o pol ôsmej večera, po večeri nasledoval tímový míting, na ktorom sme si povedali o programe na ďalší deň a potom sme sa už iba vrátili na izbu a išli spať. Ďalší deň sme mali mať bohatší program.

Dobrú noc.

V ďalšej časti sa dočítate:

• o druhom tréningu, ktorý ma začal frustrovať
• o nekonečnom čakaní na otvárací ceremoniál
• a o tom, ako sme objavili miestnu mestskú hromadnú dopravu

Foto: Tono Puk