Majstrovstvá šialeností v Seville, deň nultý a prvý

Áno, uznávam. Nadpis je prehnaný, no po prečítaní nasledujúcich riadkov mi snáď dáte za pravdu. Koncom novembra som sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v paralympijskom športe boccia, ktoré sa uskutočnili v Seville na juhu Španielska a rozpoviem vám, prečo ich budem volať majstrovstvá šialeností.

Deň 0 - O narodeninách s nezvyčajným priebehom

Je 21. november, deň pred odchodom na Majstrovstvá Európy. Už pred pár dňami mi prišiel do e-mailovej schránky pokyn, aby som si spravil online check-in, pretože to urýchli procesy na letisku vo Viedni, odkiaľ odletíme do Španielska.

Tú pasáž o online check-ine si, prosím zapamätajte, pretože je pre ďalšiu časť príbehu kľúčová. 

A aby toho nebolo málo, počas tohto dňa som oslavoval svoje narodeniny a hoci som plánoval zostať u seba na byte a riešiť si veci pred odletom, nakoniec som prišiel domov. Všetko bolo totiž nachystané na oslavu mojich narodenín. Sfúkol som sviečky na vynikajúcej čokoládovej torte (ďakujem, mami), chvíľku pooslavoval a v popoludňajších hodinách ma môj tato odviezol späť na byt, kde môj asistent Tono začal chystať veci na odchod.

Pustil som sa do vybavovania všetkých online záležitostí. Vo formulári na online check-in som po porade s ostatnými účastníkmi majstrovstiev zadal všetko, ako som mal, no tu nastala prvá zrada. Na konci formulára totiž bolo možné stiahnuť letenky do počítača, no mne vygenerovalo iba spiatočné letenky. Trasy Viedeň - Madrid a Madrid - Sevilla mi systém nevygeneroval.

Skúsil som teda spraviť online check-in aspoň môjmu asistentovi Tonovi. Uňho prebehlo všetko v poriadku, takže som sa vrátil späť k svojmu formuláru. Hoci som niekoľkokrát vyplnil všetky údaje, ani raz sa mi nepodarilo stiahnuť letenky z Viedne do Španielska.

Po telefonickom rozhovore s jedným zástupcom nášho športového zväzu som dostal radu, že aj tak bude najlepšie, ak si check-in spravím až priamo na letisku.

Neskoro večer sme ešte pobalili veci do kufra a v podstate sme boli pripravení na odchod. Hneď na druhý deň počas hlbokej noci o 2:30 sme sa mali dostaviť do Petržalky, kde na nás čakal autobus, ktorý našu výpravu odvezie na letisko do Viedne. Spolu s Tonom sme usúdili, že sa ani neoplatí ísť spať, takže sme si pred polnocou spravili kávu, aby sme vydržali zostať hore.

Deň 1 - O tom, ako som takmer neodletel na Majstrovstvá Európy

Odbila polnoc a to znamenalo jediné: neoplatilo sa nám ísť spať. Urobili sme si kávu a polnočnú večeru - rozumej bagetu so šunkou, dobalili si veci a pred druhou hodinou nočnou sme si zavolali taxík. Ním sme sa mali odviezť na miesto, kde sa celá naša výprava naloží do autobusu, ktorý nás mal odviezť na letisko vo Viedni. Tono pri objednávaní taxíka dôrazne pripomenul, že potrebujeme vozidlo kombi a prázdny batožinový priestor, pretože máme so sebou veľa svojich vecí: jeden veľký cestovný kufor, jeden obrovský kufor s mojim športovým vybavením, jeden malý so športovými loptami, príručnú batožinu a samozrejme, môj invalidný vozík.

O taxíku, ktorým sme sa neodviezli

Keď k nám prišiel biely kombi voz, veci vyzerali nádejne. Akonáhle však pán taxikár otvoril kufor, videli sme v ňom veľa neporiadku. Poprosili sme ho, či by ten neporiadok vedel nejak upratať, pretože sme mali so sebou veľa batožín. Odpoveďou nám bolo: "A kde si myslíte, že by som si tie veci mal dať?!?" Po krátkej výmene názorov, v ktorej sme sa dozvedeli, že taxikárovi nikto nepovedal o tom, že bude mať auto plné kufrov, sme ho nakoniec odvolali. Museli sme ísť vlastným autom a nechať ho zaparkované v úplne inej časti mesta.

O autobuse, do ktorého som sa skoro nedostal

A tak, pomerne "naštartovaní", sme prišli na miesto stretnutia. Na tamojšom parkovisku už čakal pristavený autobus. Vysoký, turistický autobus s úzkymi dverami a strmými schodmi. Bez zdvižnej plošiny, ktorá by nás, "jazdcov" na vozíkoch dostala hore. Vôbec som netušil, ako sa doň dostanem. A po pár minútach rozmýšľania to netušil nielen môj asistent ale ani náš tréner. Ubehlo niekoľko ďalších minút a skúsili sme to nasledovným spôsobom: tréner ma držal za nohy a stúpal prvý, zatiaľ čo Tono ma držal pod ramenami a išiel ako druhý. Ako sme stúpali, cítil som, že Tono stráca stabilitu. Nevidel som, čo presne sa za mnou deje, no cítil som, ako sa moje rameno ťahá smerom vzad. Tono ma nakoniec udržal, no rameno ma ešte nejakú chvíľu bolelo. Na sedadlo v autobuse ma však dostali, takže to najhoršie bolo za nami. Aspoň čo sa cesty autobusom týka. V duchu som si však hovoril, že druhýkrát takýto spôsob nastupovania už nebudem chcieť zažiť.

Keď už bola celá naša výprava v autobuse, mohli sme vyraziť. Odlet z Viedne sme mali mať okolo 7:20 ráno a bolo potrebné prísť na letisko včas, pretože tamojšie procedúry pri skupinovom odlete zvyknú chvíľku trvať.

Na slovensko-rakúskej hranici nám skontrolovali covid-pasy a pustili nás ďalej, v ústrety zážitkom, o ktorých sme ani netušili, že ich zažijeme.

O lietadle, ktorým som skoro neodletel

Keď sme zaparkovali na letisku vo Viedni, tak sme sa vyložili podobným spôsobom, ako sme sa v Bratislave naložili. Vstúpili sme do letiskovej haly.

A teraz prichádza na scénu môj prípad s online check-inom, na ktorý som upozorňoval na začiatku tohto článku.

V odletovej hale som nášmu trénerovi povedal, ako som (ne)pochodil so svojim online check-inom. Vysvetlil som mu, že si potrebujem spraviť ozajstný check-in, pretože v online verzii mi na konci vygenerovalo len letenky pre spiatočný let. Na trénerov pokyn som z našej skupiny išiel na rad ako prvý.

Pani, ktorá nás na check-ine vybavovala, som vysvetlil to isté, len po anglicky. Ona povedala, že v poriadku a že teda spravíme check-in priamo tam. Asi desať minút ťukala do klávesnice, no popritom stále krútila hlavou. Pýtal som sa jej, či je všetko v poriadku a ona na to, že ma nevidí v systéme. Ponúkol som jej, že jej ukážem vytlačenie o rezervácii, ktoré nám spravili na našom športovom zväze. Ona na to, že netreba. Po krátkom čase ma poprosila, nech počkám niekde bokom, pretože vybaví ostatných z našej výpravy. Medzitým sa za našou skupinou utvoril dlhý rad čakajúcich cestujúcich.

Keď všetci z našej výpravy boli vybavení, opäť prišiel rad na mňa. Ubehlo ďalších asi desať minút. Stále ma dotyčná pani nevedela nahodiť do systému. Opisovala mi, že systém jej nedovolí vytlačiť mi boarding pass (skutočnú letenku s číslom sedadla, ktorou sa budem preukazovať pri vstupe do lietadla). Začal som mať obavy, či vôbec do Španielska poletím. Nakoniec mi táto pani hovorí: "Viete čo? Spravím niečo, čo by som oficiálne spraviť nemala ale dostanem Vás dnu."

Neviem, čo to bolo. Ale po pár ťukoch do klávesnice mi vytlačila môj boarding pass a čiarový kód pre môj vozík, ktorý je potrebný na to, aby sa vozík dostal do správneho lietadla.

Celá táto procedúra však trvala dlho a ľudia za nami boli viditeľne nervózni. Samozrejme, veď sa báli, či stihnú let. Podobné obavy sme mali aj my, pretože sme potrebovali stihnúť medzipristátie v Madride.

Po absolvovaní ďalších predletových procedúr, ktoré už našťastie prebiehali bez väčších ťažkostí, sme sa konečne dostali k našej bráne.

Ak na letiskách vedia, že v určitom lete budú na palube aj osoby s postihnutím, je im k dispozícii špeciálne vyškolený personál, ktorý im pomáha dostať sa na sedadlo v lietadle. A cestujúci s postihnutím sú zvyčajne prví, ktorých do lietadla púšťajú, pretože kým je lietadlo prázdne, je jednoduchšie ich usadiť.

A tak nás pustili do lietadla ako prvých. Keď prišiel rad na mňa, pribehla do nástupného tunela pani z check-inu a dala nám do rúk ďalšie letenky. Povedala, že sa jej podarilo nastaviť pre mňa a Tona tzv. emergency seat, čiže "pohotovostné sedenie". Zrazu sme tak mali v rukách dva páry leteniek - staré a nové - a v zhone, ktorý vznikol, bolo náročné orientovať sa v tom, ktoré letenky sú správne.

Nakoniec však všetko dopadlo dobre a v lietadle sme zistili, čo znamená to "emergency seat": Ja na sedadle pri uličke, Tono v tom istom rade na sedadle pri okne a medzi nami nikto. Vraj osoba, ktorá potrebuje sprievod, má možnosť mať takéto sedenie.

V konečnom dôsledku mala celá táto chaotická dejová postupnosť dobrý koniec. Otázne však bolo, či stihneme v Madride prestúpiť do druhého lietadla.

Let do Madridu trval tri hodiny. Leteli sme ponad Alpy, francúzsku riviéru a samozrejme, ponad Španielsko. Počas letu som si nachvíľu zdriemol, pretože celú predchádzajúcu noc som nespal a udalosti na letisku vo Viedni ma v podstate dorazili. 🥱

O Madride, ktorý sme v podstate nevideli

Pristáli sme na najväčšom letisku v Španielsku s názvom Barajas. No namiesto toho, aby sme išli do letiskovej haly, nás špeciálnym autobusom odviezli rovno k druhému lietadlu, pripravenom na odlet do Sevilly. Kvôli meškaniu, ktoré bolo spôsobené aj mnou a problémami s check-inom, sme prípojný let stihli len tak-tak.

O Seville, ktorá bola samé prekvapenie

Let z Madridu do Sevilly trval okolo hodiny. Po tom, čo sme pristáli v Seville, nás podobnými špeciálnymi autobusmi, aké boli v Madride, vykladali aj v Seville. Tieto autobusy sú vybavené špeciálnou zdvižnou plošinou, ktorá pomáha prekonať výšku od dverí lietadla po zem. A keď sme mali vystúpiť z tohto autobusu poslední dvaja "jazdci", táto plošina sa pokazila. Museli preto pristaviť ďalší autobus s rovnakou plošinou, obe plošiny dostať do jednej roviny, preklenúť ich kovovou nájazdovou rampou a pomôcť nám dostať sa z jednej plošiny na druhú a ďalej do príletovej haly.

Keď sme do nej prišli, zvyšok nášho tímu sa čudoval, prečo nám to tak dlho trvalo. Akoby sme si užívali, že to tak dlho trvalo. 😑

Po tom, čo sme si vyzdvihli batožinu, sme mohli konečne nastúpiť do mikrobusov, ktoré pre každú zúčastnenú krajinu vybavil organizátor podujatia. Cesta na hotel trvala zhruba pol hodiny. Bývali sme v hoteli Macarena (áno, ako tá pesnička), neďaleko historického centra Sevilly.

Cestou do hotela sme si všimli niekoľko charakteristických čŕt, ktorými by sa Sevilla dala opísať: Je tu veľa pomarančovníkov a paliem, skoro všetky budovy sú buď žlté alebo biele a skoro všetky okná sú zamrežované. Človek si pripadal ako v nejakom obrovskom väzenskom komplexe. Neskôr sme sa dozvedeli, že tie mreže sú na oknách kvôli krádežiam aj kvôli bezpečnosti malých detí. Vraj ak by sa niečo také prihodilo a okná by neboli zamrežované, polícia by ani nemusela prísť. Majitelia skrátka mali pre bezpečnosť spraviť viac.

Po príchode a registrácii na hoteli sme konečne mohli ísť na izbu a trochu si oddýchnuť. Po všetkých udalostiach, ktoré sa nám počas cesty do Sevilly diali, bol oddych mimoriadne dôležitý a dovolím si povedať, že aj zaslúžený. 

Po dvoch hodinách spánku mi začala byť zima. Hovorím Tonovi, nech skúsi trochu pridať teplo na radiátore. "Na akom?", pýta sa Tono. Zostal som prekvapený, že vec, ktorá je u nás úplne bežná, tu nebola. Následne mi došlo, že v meste, kde majú trištvrte roka teploty nad dvadsať stupňov, radiátory ani nepotrebujú. Koncom novembra, kedy sme tam boli my, sa však teploty pohybovali okolo pätnásť stupňov a večer klesali aj k ôsmim. Kto by to bol do mesta na juhu Španielska povedal, že?

V ďalšej časti sa dočítate:

• o tom, ako fungovala kyvadlová doprava do športovej haly a ako to ovplyvnilo naše presuny medzi hotelom a halou
• o španielskej gastronómii a sieste
• a o nenaplnenom očakávaní z počasia, ktoré si priemerný Slovák predstavoval úplne inak.

Foto: Tono Puk