Majstrovstvá šialeností v Seville, deň tretí

Áno, uznávam. Nadpis je prehnaný, no po prečítaní nasledujúcich riadkov mi snáď dáte za pravdu. Koncom novembra som sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v paralympijskom športe boccia, ktoré sa uskutočnili v Seville na juhu Španielska a rozpoviem vám, prečo ich budem volať majstrovstvá šialeností.

V minulej časti ste sa dočítali:

• o tom, ako fungovala kyvadlová doprava do športovej haly a ako to ovplyvnilo naše presuny medzi hotelom a halou
• o španielskej gastronómii a sieste
• a o nenaplnenom očakávaní z počasia, ktoré si priemerný Slovák predstavoval úplne inak.

Deň 3 - O nekonečnom čakaní a španielskom vnímaní času

Vopred oznamujem, že táto časť nebude primárne o cestovaní ako takom. Ale keďže už som bol už tretí deň v Seville, všetko, čo sa tam udialo, spadá viac-menej do kolónky cestovania.

Ráno sme absolvovali povinnú rutinu - raňajky v hotelovej reštaurácii a opätovnú cestu autobusom. Tentokrát však bola jazda oveľa pokojnejšia, takže tu niet čo rozpisovať.

O tréningu, ktorý vo mne zanechal obavy

Náš dnešný program v rámci Majstrovstiev Európy spočíval v druhom oficiálnom tréningu a večernom otváracom ceremoniáli. Prišli sme do športovej haly, vzali si veci zo skladu a vstúpili na kurty, ktoré nám boli pre dnešný tréning pridelené. A tento druhý tréning bol horší, čo sa týka mojej spokojnosti s tým, ako mi na ňom išli veci. Moje lopty nešli smerom, akým som mieril a bol som z toho trochu nervózny. Spolu s Tonom sme skúšali rôzne spôsoby, ako loptu umiestniť na rampe tak, aby išla správnym smerom. A to, čo sme si aj v tejto hernej činnosti natrénovali na Slovensku, tu v Seville neplatilo. Neustále som sa sám seba pýtal, či je problém v podlahe, v loptách alebo v rampe. Pretože spôsob mierenia mi na Slovensku fungoval, nevidel som dôvod ho meniť. No aj tak niečo nebolo v poriadku, len som zatiaľ nevedel, čo.

Hodinu a štvrť trvajúci tréning vo mne nezanechal zrovna ideálne pocity. Skončili sme o pol dvanástej predpoludním a do otváracieho ceremoniálu, ktorý bol naplánovaný na šiestu hodinu večernú, zostávalo veľa voľného času.

O nekonečnom čakaní a ako sme si ho skrátili

Po obede v jedálni vedľa športovej haly sme čakali. A čakali. A čakali. Pred jedálňou. Potom pred športovou halou. Potom pri lavičke pod palmou oproti jedálni. A keď nám už naozaj bolo pridlho, vybrali sme sa s Tonom na pešiu prechádzku okolo "nášho" športového areálu.

Športový areál San Pablo, v ktorom sa naše majstrovstvá konali a ktorý spravuje klub Betis (áno, ten istý, ktorého futbalový tím hrá prvú španielsku ligu) sa nachádza vo štvrti, kde sú ulice pomenované podľa blízkovýchodných miest, napr. Calle Éfeso, Calle Jerusalém, Calle Jericho a podobne. Úplne ako v Starom zákone. 😂

Okolo tohto areálu sa nachádzajú bytovky, ktoré sa podobajú na tie, ktoré sú napríklad v bratislavskej Petržalke. Neďaleko prechádza aj železničná trať. 

Ako sme tak prechádzali okolo areálu zo severozápadnej strany, kde sa nachádza obrovská šesťprúdová cesta, uvideli sme za ňou park a za ním malú uličku s bytovkami. Na prízemí sa nachádzali rôzne predajne, podniky a kaviarne. Pred nimi boli vysadené pomarančovníky a v korunách niektorých z nich sme počuli a neskôr aj videli zelené papagáje. To bola skutočná exotika, akú na Slovensku mimo zoologických záhrad nie je možné vidieť.

Našli sme si jednu kaviareň, ktorá mala svoje stoly vyložené na chodníku. Sadli sme k jednému z nich, umiestnenému priamo pod pomarančovníkom. Intuitívne po anglicky som si vypýtal "two espressos, please". No čašník na mňa len bez slova zazeral a mne okamžite docvaklo, že musím prepnúť jazykovú stopu. Logicky mi vyplynulo, že musím povedať "Dos espresos, por favor". On zopakoval to isté ale s miestnym prízvukom: "Do' ehpreso'?" a ja na to, mierne zneistený, že "Sí".

Na stole nám pristáli dve malé espressá, ktoré sme si za zvukov pištiacich papagájov nad našimi hlavami vychutnali. Po zaplatení sme pokračovali v okružnej prechádzke okolo športového areálu a krížom cez cestu sme zbadali obrovský verejný park. Vstúpili sme doň a bolo to, ako keď sa človek prechádzajúci púšťou ocitne v oáze. Vzduch tu bol oveľa vlhkejší a mal som pocit, že aj teplota bola o málo nižšia. Po parku bolo príjemné prechádzať sa, lebo množstvo tamojších stromov tlmilo okolitý hluk. Navyše sa v parku nachádzala aj funkčná fontána (preto ten vlhký vzduch). Bolo tam veľmi príjemne a uvedomil som si, že takýchto parkov máme na slovenských sídliskách veľmi málo.

Chvíľu sme si tam oddýchli a potom sme pokračovali ďalej. Po ceste okolo športového areálu sme už nič ďalšie zaujímavé nezbadali, takže sme sa vrátili späť do areálu.

Čas plynul stále pomaly ale pred pol šiestou sme sa pomaly začali presúvať do športovej haly. Našli sme si miesto hneď oproti reproduktorom, čo nebolo úplne šťastné a za chvíľu vysvetlím, prečo. Športová hala sa zaplnila športovcami, asistentmi a trénermi z rôznych krajín a všetci sme čakali na šiestu hodinu. Vtedy sa mal začať otvárací ceremoniál.

O otváracom ceremoniáli a o poučení, že "pomaly ďalej zájdeš"

Bolo štvrť na sedem a nič. Pol siedmej - stále nič. V nevykúrenej športovej hale nám začalo byť chladno, no zatiaľ sme čakali. Trištvrte na sedem - stále nič. Až o siedmej večer, čiže s hodinovým meškaním, sa z reproduktoru, pred ktorým sme sedeli, ozvalo hlasné "Welcome to the opening ceremony", čiže "Vitajte na otváracom ceremoniáli". Lenže hlas z reproduktoru prišiel tak nečakane, že niektorí športovci priam vyskočili od preľaknutia na svojich vozíkoch. 😂

Všetky otváracie ceremoniály, na ktorých som bol, prebiehajú rovnako. V prvom rade dvojjazyčne - v angličtine a v jazyku usporiadateľskej krajiny. A začiatku zvyknú byť príhovory miestnych organizátorov a politikov (častokrát starostov daných miest alebo predsedov regiónov) a po nich nasleduje kultúrny program. V tomto prípade to boli tanečníčky flamenca. Ich tanečný súbor bol zaujímavý tým, že niektoré z tanečníčok boli buď nevidiace alebo používali vozíky. Po asi dvadsaťminútovom predstavení a po slávnostnom defilé nasledovali ďalšie príhovory.

Čas sa vliekol a ceremoniál stále pokračoval. Niektorí športovci aj asistenti však zahájili postupný odchod zo športovej haly. Vrátane zopár našich. V športovej hale bolo totiž naozaj chladno a na druhý deň sa už mali začať zápasy. Preto aj niektorí tréneri povolili svojim hráčom, aby odišli z ceremoniálu skôr, dostali sa do hotela a pred dôležitým dňom si oddýchli.

Zatiaľ, čo väčšina z nášho tímu sa tiež vybrala von z haly, aby sa dostala do autobusu, menšia časť zostala dnu. Hovorili sme si, že zostaneme do konca ceremoniálu, aby to nevyzeralo ako pohŕdanie organizátormi.

Asi desať minút po tom, čo časť nášho tímu odišla z haly, sa otvárací ceremoniál skončil. Bolo asi osem hodín večer. Keď sme vyšli von zo športovej haly, stretli sme sa so zvyškom nášho tímu. Boli sme prekvapení, že ich tam vidíme. Vraj ich pri nakladaní sa do autobusu predbehla iná krajina. Ďalší autobus mal naplánovaný odchod až o pol desiatej, čiže o hodinu a pol!

Chápem, že v Španielsku sa večerný život odohráva až do hlbokých nočných hodín, no toto rozhodnutie nášmu tímu spravilo škrt cez rozpočet. Museli sme sa rozhodnúť, čo ďalej: Pôjdeme peši? Zavoláme si taxíky? Počkáme do pol desiatej na autobus? Demokraticky sme si zvolili peší odchod. A tak sme sa vybrali "proti noci" do tri kilometre vzdialeného hotela.

O tom, ako sme objavili čaro mestskej hromadnej dopravy

No ako sme prechádzali okolo jednej zastávky MHD, niektorí z nás sa rozhodli, že by bolo lepšie, rýchlejšie a pohodlnejšie dostať sa do hotela autobusom. Nie však kyvadlovým, ktorý zabezpečil organizátor ale klasickou mestskou dopravou. Na zastávke sme sa spýtali miestnych, ako sa dá dostať do Hotela Macarena a zistili sme nielen to, že spojom číslo 2 ale aj to, že ako ľudia s postihnutím môžeme my aj náš doprovod cestovať "gratuido", čiže zadarmo.

Jediné, čo sme netušili bolo, kedy náš autobus príde. Preto sa časť našej výpravy rozhodla, že čakať nebude a pôjde peši. Ale trojica hráčov, ktorej som bol súčasťou, spolu s našimi asistentmi, sme si asi desať minút počkali, nastúpili do bezbariérového autobusu a odviezli sa k zastávke priamo pred našim hotelom.

Jazda mestskou dopravou bola na počudovanie oveľa pohodlnejšia, ako kyvadlovým autobusom. Žiadne prudké brzdenie či zrýchľovanie, ani prudké otáčanie sa. Okrem toho boli autobusy mestskej dopravy vybavené automatickou nájazdovou rampou. Tá sa vysúva spod podlahy na zastávke bez toho, aby musel vodič vystupovať a manuálne ňou manipulovať. Bolo to rýchle a pohodlné, ako pri nastupovaní, tak aj pri vystupovaní.

S Tonom sme sa rozhodli, že odteraz budeme do športovej haly jazdiť výlučne mestskou dopravou.

Prišli sme na hotel, zjedli večeru a išli skoro spať. Na druhý deň to malo vypuknúť. Už bolo známe, s kým a o koľkej budem hrať, takže som potreboval byť oddýchnutý.

Dobrú noc, uvidíme sa vo štvrtom dni.

V ďalšej časti sa dočítate:

• o mojom prvom súťažnom zápase
• o povinnom covid testovaní
• a o španielskom obchodíku oproti hotelu

Fotil: Tono Puk