O tom, ako som prvýkrát vstúpil do tej istej Rijeky - 1. časť

Najprv pár faktov o cieľovej destinácii. Rijeka je tretie najväčšie mesto Chorvátska. Nachádza sa na severnom pobreží tejto prímorskej krajiny v Kvarnerskom zálive.

A prečo sa mojou cieľovou destináciou stala práve Rijeka? Za prvé, cesta tam netrvá celú večnosť. Za druhé, Rijeka nie je typická dovolenková destinácia, takže ceny hotelov, služieb či pochutín v tuhom aj tekutom skupenstve nezruinujú rozpočet. A za tretie - ako sa ukázalo neskôr - Rijeka je tiež vynikajúcim východiskovým bodom pre jednodňové výlety po blízkom aj vzdialenejšom okolí.

Na túto dovolenku som vyrazil so svojim dlhoročným a neuveriteľne obetavým asistentom Tonom, šoférom s tisíckami najazdených kilometrov a s tisíckami hodín skúseností s osobnou asistenciou.

Deň 1 - Opľuli nás na rakúskom odpočívadle!

Vyrazili sme z Bratislavy v nedeľu okolo 11:00. Pobalení, nachystaní a plne vybavení nielen mechanickým ale aj elektrickým vozíkom a množstvom letného oblečenia sme ukrajovali kilometer za kilometrom. Po predchádzajúcom študovaní všetkých možných máp - čo je mimochodom moja obľúbená voľnočasová zábavka - sme s Tonom usúdili, že najvhodnejšia trasa bude viesť cez Rakúsko okolo Neusiedlerského jazera, miest Wiener Neustadt a Graz a ďalej cez slovinské mestá Maribor a Ljubljana a odtiaľ prejdeme cez hraničný prechod Rupa priamo do Rijeky.

Približne do mesta Eisenstadt (cca 70 kilometrov od Bratislavy) nám spoločnosť robili naše slovenské rádia a cesta ubiehala rýchlo. Pri meste Wiener Neustadt sme vyšli na hlavnú diaľnicu smerom na Graz, no pokročilá poobedná hodina bola jasným znamením toho, že by sme mali doplniť potravu nielen pre seba ale aj pre nádrž nášho auta.

Zastavili sme sa na odpočívadle Zöbern, asi 100 kilometrov pred Grazom. Nakŕmili sme auto, dali sme si výborný obed a pri východe nás upútal výhľad na predhorie Álp a pred ním - latrína. Podídeme bližšie a zrazu sa dvere latríny automaticky otvoria a vidíme sochu chlapíka v typickom miestnom kroji s poriadne naštvaným výrazom v tvári. Zjavne sme ho pri niečom vyrušili. 

Zrazu sa z reproduktorov umiestnených v latríne ozval nahnevaný hlas zjavne patriaci dotyčnému pánovi. Zrejme nás v miestnom nárečí poriadne dourážal a potom prišlo niečo, čo sme nečakali. Po jeho plamennom prejave, nápadne pripomínajúcom jedného neúspešného rakúskeho maliara a úspešného diktátora, sa ozvalo "chhhh" a zrazu z úst vystrekla voda. Tá socha nás normálne opľula!

Bolo to nečakané ale v podstate vtipné. Nikde inde som takúto "zábavku" nevidel. Naša cesta po takomto "krste" pokračovala pokojne ďalej. Rakúsko sme prešli rýchlo a Slovinsko v podstate tiež. Prvýkrát som videl Slovinsko naprieč takmer celou jeho dĺžkou a poviem vám, je nádherné. Veľa lesov, veľa zelene, veľa kopcov a na ich vrcholoch kostoly.

Pri diaľničnom výjazde Predjama sme zišli na miestnu cestu. Tá sa krútila pomedzi kopce až ku hranici s Chorvátskom. To v čase našej dovolenky ešte nie je v Schengenskom priestore, takže sme museli vytiahnuť občianske preukazy, aby nás páni policajti pustili na chorvátsku stranu hranice. Našťastie bolo pred nami málo áut a dlho sme nečakali. Hneď na chorvátskom území sme vyšli na diaľnicu a pozvoľna sme z kopcovitého terénu klesali až do Rijeky.

Asi 20 kilometrov pred Rijekou, stále na diaľnici, sa nám naskytol pred očami nádherný výhľad na Jadranské more. Boli sme dosť vysoko, aby sme videli až na horizont. V lúčoch zapadajúceho Slnka sme videli nielen Rijeku a vysoké kopce nad ňou ale aj ostrovy Krk a Cres a pokojnú hladinu Jadranu. Bolo to nádherné.

Navigácia v aute nás doviedla priamo k hotelu Continental, ktorý sa na najbližších sedem nocí mal stať našim prechodným domovom. Hotel sa nachádza neďaleko pešej zóny v historickom centre mesta. Oproti hotelu sa nachádza aj riečny kanál, ktorý ďalej po prúde ústi do Jadranu.

Ešte krátko opíšem hotel samotný, najmä čo sa týka prístupnosti. Hotel Continental má vstup na úrovni chodníka. Bez schodov a s funkčným výťahom. Potiaľto super. V registračnom formulári som žiadal o izbu s vaňou, no takú voľnú nemali. Personál nám to vynahradil tým, že nám poskytol "najväčšiu možnú izbu, aká je momentálne voľná". Bol to v podstate apartmán, zložený z obývacej izby s rozkladacím gaučom a zo spálne s manželskou posteľou. Najväčším kameňom úrazu bola kúpeľňa. Priestor pred toaletou bol taký malý, že aj keď som sedel priamo na toalete, nebolo možné zatvoriť dvere. S mechanickým vozíkom sa v kúpeľni dalo fungovať len-tak-tak, s elektrickým by to nebolo možné vôbec.

Vybalili sme sa, oddýchli si po dlhej ceste a večer sme sa prešli po pešej zóne. Tú opíšem v ďalšej časti, nakoľko som ju navštívil ešte niekoľkokrát. Deň sme s Tonom zakončili v pivárskej reštaurácii priamo pod našim hotelom. Za cibuľové krúžky, klobásky a krumpirići, čiže hranolky, dávam desať hviezdičiek z možných desiatich. Dobrú noc.

V druhej časti sa dozviete o tom, čo sa stalo, keď sme zaspali hotelové raňajky a o nekonečnej ceste na mólo v Rijeke.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk