O tom, ako som prvýkrát vstúpil do tej istej Rijeky - 2. časť

Pre kontext si prečítajte aj prvú časť  tejto série, v ktorej sme boli opľutí na rakúskom diaľničnom odpočívadle.

Deň 2 - Skončili sme na mól(e)

Dobro jutro, Hrvatska! Ráno nás prebrala facka. Po prvom, na udalosti bohatom dni, sme sa s Tonom poddali výdatnému spánku. Na druhý deň ráno sme sa v presvedčení, že máme na raňajky dostatok času, len pozvoľna chystali z izby. Keď sme následne okolo 9:40 prišli do reštauračnej časti nášho hotela, zistili sme, že raňajky podávajú len do 9:30. Na základe toho, že som videl kompletne upratané stoly som usúdil, že už o 9:31 začali s upratovaním.

Táto facka nás "vyhnala" do ulíc pešej zóny Rijeky. Tá je, našťastie, bezbariérová a to aj napriek tomu, že je vydláždená. Nie je to však napodobenina "autentickej historickej dlažby", aká je na Slovensku tak obľúbená. Sú to vyhladené kocky naukladané tesne vedľa seba, takže aj s vozíkom s malými prednými kolesami sa dá pohodlne po takom povrchu jazdiť.

Už ráno na uliciach hrali a spievali pouliční umelci a v kaviarňach sedelo množstvo ľudí. Oni azda nepracujú? Veď je pondelok. Sám pre seba som si vydedukoval, že ak odrátam dôchodcov a zahraničných turistov, zostanú pravdepodobne takí, ktorí cez leto prenajímajú apartmány pri mori a v podstate si užívajú čaro pasívneho príjmu.

Po raňajkách a káve sme sa vrátili na pár hodín na hotel. Poobede sme však opäť vyrazili do ulíc Rijeky, no tentokrát v ústrety prístavu. Ten je jeden z najväčších na Jadrane a v čase našej návštevy v ňom kotvilo niekoľko veľkých a pravdepodobne luxusných jácht.

K prístavu patrí aj mólo, na konci ktorého sa nachádzal maják. Mólo bolo dostatočne široké, aby sa naň dalo ísť nielen s vozíkom ale úplne pohodlne aj s autom. My sme išli peši, mysliac si, že "veď na koniec to nie je ďaleko". Nuž, ukázalo sa, že sme sa pomerne dosť prerátali. Mólo totiž nebolo úplne rovné. Tam, kde sme si mysleli, že sa končí, zrazu akoby za miernou zákrutou pokračovalo ďalej. Keď sme prešli daný úsek, hovorili sme si, že "no ale teraz to už musí byť koniec!". Opäť nebol a ešte dvakrát nebol. Trvalo nám asi jeden a pol hodiny, kým sme prišli nakoniec. 

Poznámka pod čiarou: Keď sme sa vrátili na hotel, na mape som si pozrel, že mólo je dlhé vyše 2 kilometre

Na samom konci móla je nádherný výhľad na protiľahlé pohorie Učka, od ktorého nás delil Kvarnerský záliv. Mimochodom, pod týmto pohorím sa nachádza známe letovisko Opatija a jedna dedina, ktorej vtipný názov vám prezradím nabudúce.

Cestou naspäť z móla nás zastihlo mrholenie. Takže hneď na začiatku móla, po dvoch kilometroch spiatočnej cesty, sme sa skryli v konobe - tak sa povie krčma po chorvátsky - kde sme si dali "chmeľový džús" miestnej výroby. Počkali sme, kým mrholenie ustane a pokračovali sme pokojným tempom smerom k nášmu hotelu. Lenže chmeľový džús nám rýchlo vytrávil a chceli sme náš žalúdok zasýtiť niečím trvalejším.

Neďaleko prístavu sme našli španielsku reštauráciu. Poviete si: "Chalani, ste v Chorvátsku a jete v španielskej reštaurácii? Ste v pohode?" Áno, sme. Keďže sme s Tonom boli minulý rok vyše týždňa v Seville, chytila nás nostalgia. A tak sme vošli do bariérovej, no inak útulnej reštaurácie. Hneď pri vchode sme videli visieť údené bravčové stehná, z ktorých sa dajú odkrojiť plátky lahodnej španielskej šunky jamón. Sadli sme si ku stolu, objednali si zmienený jamón, k tomu biele víno a cesta spomienok na hlavné mesto Andalúzie navštívené pred rokom sa začala. V reštaurácii som sa cítil veľmi príjemne, personál bol milý a dúfal som, že budem mať príležitosť vrátiť sa sem ešte raz.

Opojený dobrým jedlom, vínom a flamencom znejúcim z reproduktorov som si na hotel odniesol príjemné pocity. Večer sa tieto pocity znásobili v "našej" pivárskej reštaurácii pod hotelom a ďalší pekný deň sa dostal na svoj koniec.

O jednej "učke", o Istrii a o tom, prečo by sa mohla táto časť Chorvátska volať aj "malé Taliansko", sa dočítate v ďalšej časti.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk