O tom, ako som prvýkrát vstúpil do tej istej Rijeky - 3. časť

Aby sme na Deň 3 nabrali dosť energie, tak sme predchádzajúci deň strávili len v Rijeke. No aj tak sme si dali riadne "do tela". Prečo? Dočítate sa tu.

Deň 3 - Rovinj a Fažana, na ceste od rána

Na tretí deň sme vstali. Nie z mŕtvych. Vstali sme, aby sme konečne stihli raňajky. Po nich nás totiž čakala cesta na územie, ktoré by som nazval "kúsok Talianska v slovanskom svete". Na pláne totiž bola návšteva polostrova Istria.

Treba dodať, že táto cesta mala za cieľ aj návštevu mojej kolegyne a dlhoročnej kamarátky Natálie, ktorá bola v tom čase tiež v Chorvátsku. No a kde je väčšia šanca na stretnutie dvoch skupín Slovákov cez leto, ako práve v Chorvátsku?

Naštartovali sme nášho rumunského tátoša a poďho na Istriu. Cesta na tento polostrov je nádherná. Z Rijeky treba prejsť cez tunel Učka, zaplatiť mýto a potom začnete postupne klesať z Učky dole a medzitým sa kocháte istrijskou pahorkatinou. K protiľahlému moru je to približne trištvrte hodiny.

Našou prvou zastávkou bola Fažana. Malá obec kúsok od mesta Pula bola miestom, kde sme sa mali s Natáliou a jej spoludovolenkujúcimi stretnúť. To, ako to vyzeralo v kempe, kde bývala, sa môžete dočítať v jej reportáži. Za seba poviem, že sa mi tam páčilo. Dokonca tam je aj pláž s rampou priamo do mora, takže kto je na vozíku a chce ísť do mora aj s ním, tam môže.

Našou spoločnou cieľovou destináciou však bolo historické mesto Rovinj, asi 30 kilometrov severne od Fažany. Rovinj, alebo po taliansky Rovigno, má svoje historické centrum s ikonickým kostolom na vrchole zastavaného kopca zasadené na polostrove, okolo ktorého obteká Jadranské more.

Taliansky názov mesta napísaný hneď pod tým chorvátskym nebol jediným znakom toho, že sme sa nachádzali na bilingválnom území. Esenciu blízkeho Talianska doplnili zápchy v centre mesta. Jediný, kto sa dokázal v kolónach pohybovať, boli početní jazdci na skútroch. Veľa sa trúbilo, skútre nás obchádzali z oboch strán a Slnko na nás usilovne pieklo. Čo vám poviem, úplné Taliansko.

Po dlhom hľadaní vhodného parkovania sme sa stretli na nábreží zo zvyškom našej rozšírenej skupiny. Okrem nás tam však bolo neskutočne veľa turistov. Veľmi často bolo počuť nemčinu, občas taliančinu, samozrejme aj domácu chorvátčinu a som si istý, že aj našu rýdzo slovenskú, bratislavsko-oravskú skupinu bolo počuť dosť výrazne. 😏

Chutný obed nám dodal sily na objavovanie historického mesta s množstvom ikonických domov postavených podľa benátskej architektúry. Väčšinu času sme sa držali na nábreží a hore kopcami sme sa nevybrali. Predsa len, pre naše vozíky by taká cesta nebola úplne vhodná. Na severnej strane nábrežia som videl medúzy - prvýkrát v ich prirodzenom prostredí.

Mimochodom, info pre jazdcov na vozíkoch, ktorí zvažujú návštevu Rovinja: niektoré úseky na nábreží sú pokryté relatívne novou a hladkou dlažbou, no natrafíte aj na starú, od mora a slaného vzduchu rozožranú dlažbu, ktorá vás môže vytriasť. Odporúčam zjesť len ľahké jedlá. 😉

Návštevu Rovinja sme zakončili na spoločnej káve. My s Tonom sme sa potom odpojili od zvyšku skupiny, pretože naša cesta do Rijeky trvá dlhšie, ako ich cesta do Fažany. Cestou naspäť západ slnka zafarbil okolitú krajinu do nádherného svetla, čo ešte viac umocnilo môj príjemný zážitok z už aj tak peknej cesty.

Cesta v takom teple bola napriek svojej kráse únavná, takže po príchode do Rijeky bola na programe už len obligátna večera pod hotelom, vycikať, pomodliť a spať.

V Rovinji bolo turistov toľko, že sa tomu hovorí "hlava na hlave". A v ďalšej časti nám zas šlo o Krk. Prečo s veľkým K? Dočítate sa v ďalšej časti.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk