O tom, ako som prvýkrát vstúpil do tej istej Rijeky - 5. časť

Prečítajte si aj štvrtú časť o výjazde na ostrov Krk.

Deň 5 - Takmer sme sa nevrátili z Terstu!

Predchádzajúci, na zmysly ako zrak a chuť veľmi podnetný výlet na ostrov Krk vo mne stále doznieval ale nový deň znamenal nový výlet. Tento však nebol typický, pretože jeho cieľ sa nenachádzal ani v Chorvátsku, ani v susednom Slovinsku. Viete, ako sa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma? Tak naša cesta viedla presne do... krajiny, ktorej je Rím hlavné mesto. Áno, našim cieľom bolo Taliansko.

Našťastie, mesto Terst, po taliansky Trieste a po chorvátsky aj slovinsky Trst, sa nachádza len hodinu jazdy autom od Rijeky. Cesta do jediného talianskeho mesta s vplyvom habsburskej monarchie na miestnu architektúru vedie severne od Rijeky, cez hraničný prechod Pasjak do Slovinska a odtiaľ k hraničnému prechodu s hrozivým názvom Krvavi Potok. Prejdete do Talianska a prakticky za 10 minút ste nad Terstom. Zostáva už len zostúpiť z kopcov na nábrežie a ste v centre mesta.

Inak, pred prvou svetovou vojnou patril Terst do Rakúsko-Uhorska, rovnako ako Slovinsko. A Slovinci si naň doteraz robia nároky pod heslom "Trst je naš!". V okolí Terstu nájdete obce s dvojjazyčnými názvami, napríklad Opicina/Opčina alebo Basovizza/Bazovica. A nachádza sa tam aj obec Dolina, ktorá sa takto isto píše aj po taliansky.

V každom prípade, po krátkom hľadaní sme našli parkovacie miesto na nábreží, priamo pred osobným lodným terminálom. Znakom, že sa nachádzame vo veľkom meste, boli aj obrovské jachty na mori, výstavba siahajúca do strmých kopcov týčiacich sa nad Jadranom a množstvo historických budov, nápadne pripomínajúcich tie vo Viedni. Vlastne si predstavte historické centrum Viedne, skopírované a vložené na pobrežie Jadranského mora. Terst totiž vyzerá presne takto.

Náš objaviteľský turnus sme začali na Námestí jednoty (Piazza di Unità, s našimi potravinami s rovnakým názvom nemá nič spoločné). Je to obrovské štvorcové námestie s dvomi oproti sebe stojacimi rovnako vyzerajúcimi palácmi. Nachádza sa na ňom aj pamätná tabuľa, na ktorej sa písalo niečo v súvislosti s Benitom Mussolinim, talianskym fašistickým vodcom, no nevedel som, či tá tabuľa bola oslavná alebo pripomínala nejakú smutnú udalosť.

Nech bolo, ako bolo, opustili sme majestátne Námestie jednoty a zamierili sme do okolitých uličiek. Všetko tu bolo usporiadané, čisté a pokojné. Úplne to nabúralo moje stereotypné predstavy o talianskych mestách. Samozrejme, každá ulička mala svoju kaviareň, reštauráciu či obchod so suvenírmi.

Na jednej z uličiek nás zastavili dobrovoľníci zo združenia na pomoc ľuďom s drogovou závislosťou. Pýtali sa, odkiaľ sme. Dúfam, že sme nevyzerali tak zle, že nás chceli vziať so sebou. Jeden z dotyčných pánov mi vysvetlil, že v meste Brescia na severe Talianska má ich združenie akúsi liečebňu a že ak by sme mali záujem, môžeme prísť na návštevu. Fakt sme vyzerali tak zle?!

Slušne sme sa pánovi poďakovali a pokračovali sme ďalej. Urobili sme si krátky okruh historickým centrom a vrátili sme sa na nábrežie. Našli sme na ňom reštauráciu s názvom Eataly, ktorý sa mi ako slovná hračka páčil. Hovorím si, že snáď použijú rovnakú kreativitu aj pri varení. Sadli sme si na terasu, objednali si obed (Tono hovädzie a šalát, ja špagety s plodmi mora) a vychutnávali si výhľad na prístav a lode, ktoré doň buď priplávali alebo z neho vyplávali. Po fantastickom obede (10 bodov z možných 10), z ktorého vypichnem dezert - tiramisu, sme sa ešte snažili nadobudnuté kalórie spáliť krátkou prechádzkou po nábreží a blízkom móle.

Čas, ktorý sme si na parkovisku predplatili, sa však pomaly krátil, takže sme nasadli do auta a vydali sa na spiatočnú cestu. Do navigácie sme si nastavili Rijeku, no navigácia si povedala, že nám cestu naspäť trochu okorení. Najprv nás viedla okolo vodného kanála, ktorý je súčasťou historického centra, no úplne som zabudol, že sa tam nachádza. Vyčítal som si, že sme sa naň nešli pozrieť už predtým, peši. Nevadí.

Zlatý klinec však nastal o pár kilometrov ďalej. Navigácia nás viedla stále užšími a strmšími ulicami. Bolo nám to podozrivé, no bez navigácie by sme v Terste blúdili snáď doteraz. Poslušne sme sa riadili pokynmi, no dostali sme sa na tiahlu, úzku a strmú obojsmernú ulicu. Zvládne to naše auto?

Motor šliapal na vysokých otáčkach, postupne sme naberali výškové metre, no za nami sa tlačil jazdec na skútri a nervózne na nás vytruboval. Infarktový stav nám však navodilo obrovské auto, ktoré sa na nás vyrútilo zhora a zároveň spoza neprehľadnej ostrej zákruty. Tono, čoby skúsený šofér s tisíckami najazdených kilometrov, stočil auto do dvora nejakého domu. Neriešili sme, či šlo o neoprávnené vniknutie na cudzí pozemok alebo nie. Museli sme sa uhnúť divokému motorkárovi za nami a obrovskému autu pred nami. Po krátkom vydýchnutí si na dvore sme sa opäť začali štverať hore Terstom. Cesta cez Terst bola akoby za trest.

Našťastie sme sa nakoniec vyšplhali na hlavnú cestu, motor sa ukľudnil a po toľkej námahe už len spokojne a ticho vrčal. Skoro celú cestu naspäť do Rijeky sme s úľavou mlčali.

Keď sme vstúpili na chorvátske územie a klesali sme po diaľnici smerom k Rijeke, opäť nás uchvátil výhľad na Jadranské more pod nami. Rozhodli sme sa tesne pred Rijekou zastaviť na diaľničnom odpočívadle Vrata Jadrana (po slovensky Dvere Jadranu). Prvý dôvod bol pragmatický, potrebovali sme doplniť tekutiny sebe aj nášmu "tátošovi", no pridaná hodnota tohto odpočívadla spočívala v jeho úžasnom výhľade na more, nad ktorým sa týčilo pohorie Učka a nad ním zapadalo Slnko.

Bolo to krásne zakončenie strastiplnej a dramatickej cesty z Terstu a myslím, že za snahu, ktorú auto vynaložilo, aby nás z Terstu dostalo, si zaslúžilo, aby sme sa oň postarali.

Večer mal už klasický priebeh. Oddych, večera pod hotelom a výdatný spánok.

Bol to náročný deň, no Túlavé kolesá sa otáčali ďalej. Šiesty deň bol veľkou skúškou prekonávania bariér. Pozývam vás do mesta Pula.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk