Okolo Moravy, časť 2: Veľký moravský okruh

Po prvej časti, ktorá bola venovaná tzv. Malému moravskému okruhu, si môžete prečítať aj o našej druhej ceste okolo rieky, ktorá svoju púť končí v Dunaji. Tentokrát sme sa však s mojim asistentom Tonom vybrali o kus ďalej a navštívili sme rovnomenný región v Českej republike. Našou cieľovou destináciou bol Velehrad.

Bol koniec marca, vonku sa už začalo otepľovať a to bol jasný signál k tomu, aby sme opäť raz prevetrali auto a naše túlavé kolesá a topánky. Našu cestu sme však netradične začali na našej slávnej diaľnici D1, po ktorej sme prišli až do Trenčína. Potiaľto bolo všetko v poriadku. Akonáhle sme však zišli z diaľnice, okúsili sme autentickú atmosféru našich ciest. Smerom na Drietomu a k českým hraniciam majú cestu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani tankodrom v akomkoľvek vojenskom stredisku. 

Keď sme však prešli hranicu, boli sme príjemne prekvapení stavom tamojších ciest. No najviac na mňa zapôsobila krajina naokolo. Všade vôkol nás sa tiahli kopce a kde-tu nejaká "vesnička". Takto sme sa dostali až k prvému väčšiemu mestu - Uherskému Brodu. Už pri vstupe do tohto mestečka nás cedule upozorňovali, že je rodiskom Jana Amosa Komenského, a.k.a. učiteľa národov.

Naša cesta však pokračovala ďalej až do Uherského Hradišťa. Toto okresné mesto ma prekvapilo dvomi spôsobmi. Za prvé, má krásne historické centrum s mnohými zrekonštruovanými budovami. Za druhé, je ľahké sa v ňom stratiť, ak chcete navštíviť Velehrad bez predchádzajúcej kontroly mapy.

Cedule nám totiž dávali tri možnosti: smer Zlín, smer Brno alebo smer Staré Město. Naša povestná chlapská intuícia nám vravela, že sa nikoho na cestu pýtať nebudeme a tak sme vyrazili smerom na Zlín. Po asi 10km jazdy a žiadnych ceduliach smerujúcich na Velehrad sme sa museli uchýliť k onej neslávnej činnosti a museli sme sa spýtať nejakej "pani domácej" na cestu. A prišli sme vďaka nej k jednemu prekvapivému faktu: vyššie spomenuté Staré Město nie je názov historického centra v Uherskom Hradišti, ale samostatné mestečko ZA Uherským Hradišťom! Obohatení o túto - ako sa neskôr ukázalo - dôležitú informáciu sme zrazu našli aj cedule vedúce k Velehradu. Bolo asi 5 hodín popoludní a my sme dosiahli náš cieľ.

Musím sa však k niečomu priznať: na Velehrade som už raz bol, no bolo to dávno, takže až tak veľa si z mojej prvej návštevy tohto dôležitého pútnického miesta nepamätám. A Tono tu bol vôbec prvýkrát. Po úvodnom "wow" momente sme spravili zopár fotiek zvonku a keďže celému areálu dominovala bazilika, rozhodli sme sa vstúpiť dnu. To, čo nasledovalo potom, bolo ako z nejakého filmu: otvorili sme dvere a zrazu sme začuli spievať chór nad sebou. Pripadalo mi to, akoby čakali len na nás. :) Pravda však bola taká, že sme zrovna "vychytali" čas, kedy sa konala omša. A nie hocijaká: odslúžil ju sám olomoucký arcibiskup. Takže sme neplánovane zostali až do konca omše v bazilike.

Následne sme sa vybrali ešte pozrieť okolie. Natrafili sme na základy pôvodného chrámu ešte z dôb Veľkomoravského kniežatstva, ktoré malo na Velehrade svoje sídlo. V tom istom areáli sa nachádza aj kolonáda so sochami niekoľkých svätých, vrátane Sv. Cyrila a Metoda, ktorí tu pôsobili. Celkovo bolo vidno, že správca sa o areál stará, všade bolo čisto a aj atmosféra tohto miesta bola veľmi príjemná.

Cestou naspäť na nás doľahol hlad, a ten sme zahnali v neďalekej obci Modrá. Nachádza sa tam totiž archeoskanzen z dôb Veľkej Moravy a jeho súčasťou je aj hotel s reštauráciou. A poviem Vám, takú sviečkovú ako tam, som ešte nikde nejedol. :) Ale dosť bolo tejto neplánovanej reklamy, pred nami bola ešte cesta naspäť a bola zaujímavejšia, než by sa zdalo.

S Tonom sme si totiž povedali, že sa vrátime cez Hodonín a Kúty do Bratislavy. A zatiaľ, čo prvých 10km nás cedule viedli na Brno a Hodonín, neskôr z tade Hodonín záhadne zmizol. A my, za čoraz väčšej tmy, sme zrazu zistili, že jediná možnosť je ísť na Brno. A tak sme išli v podstate za nosom. Dúfali sme, že nájdeme nejakú rýchlu cestu domov, no namiesto toho sme sa motali moravskými dedinkami, až sme prišli do Slavkova u Brna. Na tamojšej benzínke sme zistili, že jediná cesta do Brna vedie po diaľnici, no my sme českú známku nemali. Tak sme sa spýtali slečny predavačky, či musíme mať známku, ak mám preukaz ZŤP. Slečna povedala, že nemusíme. To bolo naše jediné šťastie. Vyrazili sme teda na diaľnicu a okolo desiatej večer sme prišli domov.

Bol to veľmi zaujímavý trip. Spojenie "história + gastronómia" nesklamalo a aj to čiastočné blúdenie v podstate dotváralo finálny príjemný zážitok. Navyše, Velehrad má solídnu bezbariérovosť, takže aj po tejto stránke hodnotím trip kladne. Uvidíme, kam sa túlavé kolesá rozbehnú nabudúce. :)