Skalica: Záhorácky poklad
Slobodné kráľovské mesto, ktoré preslávili trdelníky, rotunda a Žigmund Pálffy. Sľubné "kombo", ktoré lákalo na návštevu. Prvé Túlavé kolesá v tomto roku začíname na Záhorí.
Áno, každý výjazd, ktorý so svojim asistentom absolvujeme, začína spontánne. Nebolo tomu inak ani v jednu peknú februárovú sobotu. Stačilo, že sa vonku trochu vyčasilo a vyrazili sme.
Pred tým, než sme dorazili do Skalice, sme si spravili malú odbočku v dedinke Kopčany, len kúsok od holiča... teda Holíča. Za dedinou sa totiž nachádza starý románsky kostolík. Cedule v dedine nás informovali, že tento starý kamenný kostol je zasvätený sv. Margite Antiochijskej. Ten kostol sa nachádza uprostred ničoho... teda, aby som bol presný, uprostred akéhosi poľa, a vedie k nemu len úzka, typická slovenská cesta dierovaná.
Po tejto krátkej odbočke sme sa však vybrali do hlavného cieľa našej cesty - do slobodného kráľovského mesta Skalica. Po rýchlom obede sme nabrali kurz centrum mesta, zaparkovali sme na Námestí slobody a vyrazili sme. Ústrednou stavbou tohto námestia je kostol sv. Michala archanjela s vysokou vežou viditeľnou z diaľky.
Skalica však toho ponúka oveľa viac... i keď, ako sa to vezme. Hoci bola sobota a človek by čakal, že v centre mesta bude veľa ľudí, tak opak bol pravdou. A preto bolo aj veľa obchodov zatvorených. Vrátane takých, ktoré ponúkajú trdelníky. A keďže milujem sladké, toto bolo pre mňa trochu sklamanie. Skalica dala svetu tak skvelú chuťovku, no v samotnom meste nebol otvorený jediný obchod, kde by som trdelník mohol ochutnať. Škoda.
Našťastie, tento výjazd nebol len o gastronómii, takže som sa mohol sústrediť aj na iné prednosti, ktoré Skalica má. Bavíme sa najmä o veľkosti centra mesta, ktoré je porovnateľné s tým bratislavským.
Keď sme prešli centrum krížom-krážom, zostal pred nami už len jeden cieľ: Nájsť najznámejšiu stavbu v Skalici - Rotundu sv. Juraja. V centre boli šípky, ktoré nás naviedli určitým smerom, no keďže hodina pokročila, začalo sa stmievať a aj sa ochladilo, uvážili sme, že k rotunde prídeme autom, čo-to pofotíme a vrátime sa späť do Bratislavy.
Cesta autom z centra k rotunde trvala zhruba 5 minút, no kým sme našli správnu odbočku, chvíľku to trvalo. Našťastie, rotundu sme našli a s ňou aj miestnu kalváriu. Priznám sa, že túto časť výjazdu som už z auta nevyšiel, tak som dal svojmu asitentovi Tonovi telefón a poslal som ho, nech čosi pofotí. A vyšli z toho takéto parádne zábery:
Záverečné hodnotenie:
Atmosféra mesta: 9/10 Bezbariérovosť: 7/10 Gastronómia: 8/10
Fotil: Tono Puk