#TBT: Dubaj - ako sme sa dostali na vrchol (sveta), o vzbure strojov a o zážitkoch z metra

V čase, keď píšem tento článok, je na Slovensku na ústupe pandémia koronavírusu. Bol to čas, kedy boli hranice zavreté a o cestovaní sme mohli buď snívať, alebo naň spomínať. A práve spomienky budú hlavným mottom série článkov #TBT, čiže Throwback Thursday.

V roku 2018 som bol v paralympijskom športe boccia nominovaný na turnaj World Open, ktorý sa mal konať v decembri toho roku v Dubaji, v Spojených Arabských Emirátoch. 

Dubaj netreba veľmi predstavovať. Je to ultramoderné mesto, kde sa okrem iných atrakcií nachádza najvyššia budova sveta Burj Khalifa, umelé ostrovy či najväčšie obchodné centrum sveta Dubai Mall.

Keďže vrámci našej reprezentácie som bol vo svojej kategórii jediný a nemal som spoluhráča na súťaž párov, vrámci spomínaného turnaja mi vzniklo "okno", ktoré som spolu so svojim asistentom Carlosom chcel využiť na objavovanie tohto futuristického mesta.

NA VRCHOLE (SVETA)

Na naše plány sme mali pol dňa, takže nebolo možné navštíviť všetky atrakcie. Preto sme sa s Carlosom rozhodli, že navštívime najvyššiu budovu sveta. Vstup na vyhliadkovu terasu na Burj Khalifa vtedy stál okolo 50€. K tejto megastavbe sa dostanete červenou linkou metra, resp. nadzemnej dráhy, počas ktorej sme sa kochali modernou architektúrou. Následne vystúpite na stanici Dubai Mall/Burj Khalifa a potom vás čaká cca 20-minútový presun cez obrovskú nadzemnú chodbu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani na väčšine letísk sveta. 

Následne treba prejsť čiastočne aj cez Dubai Mall a dostanete sa až na veľké námestie so známou tancujúcou fontánou. Iným vstupom sa dostanete na prízemie Burj Khalify. Pri vstupe musíte prejsť detektorom kovov, podobne ako na letisku. 

A potom to začne.

Nastúpite do výťahu, ktorý Vás vyvezie do výšky cca 500 metrov nad morom. Počas tejto minútovej jazdy sa svetlá vo výťahu stlmia a na obrazovkách sa spustí krátky dokument o výstavbe Burj Khalify. Na ďalšej obrazovke môžete počas stúpania vidieť, aká budova sveta zodpovedá výške, ktorou prechádzate. Je to niečo úžasné.

No najväčšia show prichádza až pri vystúpení na terasu. Napriek tomu, že je to jedna z najnavštevovanejších atrakcií v meste, nebola táto terasa preplnená. A výhľady odtiaľ do širokého okolia sú dychberúce. Na terasu sme prišli v podvečerných hodinách, takže slnko pomaly zapadalo a Dubaj sa rozsvecoval. Vo štvrťhodinových intervaloch sa striedala projekcia LED svetiel na Burj Khalife nad nami a tanec fontány pod nami.

Asi po dvoch hodinách sme sa ešte vyviezli o poschodie vyššie, kde bolo možné prostredníctvom ďalekohľadov vidieť Dubaj v detailoch.

Nakoniec sme sa však plní zážitkov a pamäťových kariet na fotoaparátoch a telefónoch vrátili späť na zem. Bol to krásny zážitok, no z toho dňa nie jediný.

VZBURA STROJOV!

Keď sme vyšli z budovy, bol príjemný teplý večer. V decembri. Úplná pohoda. S Carlosom sme sa ešte prešli popri tancujúcej fontáne a sadli sme si v jednej kaviarni. Keďže som počas celého môjho pobytu využíval len elektrický vozík, cítil som sa veľmi slobodne, no práve v tejto kaviarni sa stala jedna nečakaná príhoda.

Ako som manévroval s vozíkom tak, aby som sa dostal k stolu, narazil som svojou ovládacou páčkou do stola. Páčka sa následne oprela o môj hrudník, čo malo za následok, že sa vozík nekontrolovateľne začal posúvať vpred. V tých pár sekundách som ako v spomalenom filme videl, ako posúvam stôl, ako Carlos uskakuje nabok, ako stôl posúvam ďalej a narážam ním do ruských turistov sediacich hneď vedľa.

Bol som taký vyplašený, že som ani nevedel, ako sa Carlosovi podarilo zastaviť ma. Na konte mi tak pribudli štyria obliatí ruskí turisti. Asi 10× som sa im musel ospravdlňovať a v tej vyplašenosti som bol presvedčený, že im ponúknem zaplatiť ich večeru.

Nakoniec som sa ukľudnil. Miestny policajt-pochôdzkar sa ma pýtal, či je všetko v poriadku a zo mňa stále vycházalo len "Sorry, sorry!".

O STRATENOM A NÁJDENOM RUKSAKU

Ak ste si mysleli, že sme si studnicu bizarných zážitkov vyčerpali, ste na omyle. 

Cestou späť na hotel sme potrebovali využiť dve linky metra. Na prvej, červenej, sme si v automatizovanom vozni sadli úplne dopredu a kochali sme sa výhľadom. Pripadal som si ako strojvedúci. Keďže však v Dubaji život začína až večer, začali sa za nami tlačiť davy cestujúcich. Preto sme si vyložili ruksaky pred seba k oknu. Bolo to aj bezpečnejšie, pretože sme sa obávali, že by nejakí vreckári mohli vyprázdniť obsah týchto ruksakov.

No pri prestupe z červenej linky na zelenú si Carlos uvedomil, že nám jeden ruksak chýba. V ruksaku bola aj go-pro kamera, takže obavy o krádež sa zvýšili. Išli sme teda spolu na informácie nahlásiť, že nám zmizol zeleno-modrý ruksak, v ktorom sa nachádzala go-pro kamera. Úprimne, moje slovenské myšlienkové pochody boli pomerne negatívne a nepripúšťal som si, že by sme ten ruksak získali späť.

No predstavte si, že pán v informačnom stánku nás poslal na konečnú stanicu zelenej linky, že tam je sklad stratených vecí a MOŽNO tam bude aj náš ruksak. Tak sme si s Carlosom urobili neplánovanú túru po staniciach metra v Dubaji. Keď sme prišli na konečnú, ohlásili sme sa na informáciách. Miestny pán vyzval Carlosa, aby išiel za ním. Ja som zatiaľ čakal na takmer opustenej stanici. Už sa schyľovalo k 22. hodine a preto tam veľa ľudí nebolo. Navyše, metro v Dubaji nejazdí 24 hodín, takže ak by sme nestihli včas vybaviť našu záležitosť, hrozilo by, že by sme sa nemali ako dostať späť do nášho hotela.

Čakanie na Carlosa trvalo dobrých 20 minút. A ten čas som si v hlave prehrával všetko, čo sa v ten deň stalo. Z môjho priam meditačného stavu ma vyrušilo až to, keď Carlos vyšiel víťazoslávne s ruksakom aj s jeho obsahom.

Chápete? Dubaj, mesto, v ktorom žije niekoľko miliónov ľudí, s metrom, v ktorom sa tlačia desiatky ľudí na malom priestore a predsa len tam je menšie riziko krádeže ako na Slovensku. Toto bolo pre mňa asi najfascinujúcejšie zistenie o tomto meste na brehu Perzského zálivu.

Tento príbeh mal šťastný koniec. A celkovo spomínam na Dubaj prevažne v dobrom. Spoznal som tam nových ľudí, navštívil som miesta, o ktorých som si myslel, že sa mi ich nikdy nepodarí navštíviť a čerešnička na torte bolo to, že cestou späť do Viedne sme leteli najväčším dopravným lietadlom sveta Airbus A380. :)

HODNOTENIE (max. 5 hviezdičiek)

POČASIE: ***** (5/5)

PRÍSTUPNOSŤ: **** (4/5)

GASTRO: **** (4/5)

ARCHITEKTÚRA: ***** (5/5)

SUBJEKTÍVNY CELKOVÝ DOJEM: ***** (5/5)

Foto: Carlos Alberto Moreno