Veľký rakúsky výlet, časť 3.

Vzniklo to úplne spontánne. V rámci týždňa dovolenky, ktorý mi vychádzal na druhý augustový týždeň, som sa so svojim asistentom a zároveň šoférom Tonom dohadoval, ako ho využijeme. V pondelok prebehol "rozhodovací proces", v utorok som našiel a rezervoval izby v hoteloch a v stredu okolo obeda sme vyrazili z Bratislavy. Vitajte na našej okružnej ceste po Rakúsku!

V druhej časti Veľkého rakúskeho výletu ste sa mohli dočítať:

• o najkrajšom jazere, pri akom som kedy bol,
• o ukážkovej vyhliadkovej veži,
• o neuveriteľne krásnej ceste do Salzburgu,
• a o tom, ako nás Salzburg prefackal a na ďalší deň vypľul.

Deň 3: Vyhnanie zo Salzburgu

Ak ste sem prišli po prečítaní druhej časti Veľkého rakúskeho výletu, tak viete, že naše ubytovanie v Salzburgu vôbec nesplnilo očakávania, ktoré sme od neho mali. Izba bola malá, slabo zariadená a ešte taký detail - toto ubytovanie bolo zo všetkých na tomto výlete najdrahšie. A to sme vynechali raňajky, ktoré ani neboli v cene. Nechceli sme totiž v tomto hoteli-nehoteli nechávať viac peňazí, než bolo nutné. Vstali sme o siedmej ráno, okolo ôsmej sme sa odhlásili z ubytovania - medzitým sa mi už v hlave rysovala šťavnatá recenzia, ktorú som plánoval napísať na rezervačný portál - a s prázdnymi žalúdkami sme sa vybrali do historického centra Salzburgu nájsť si niečo pod zub.

O meste

Salzburg sa nachádza blízko hraníc s Nemeckom, v spolkovom štáte Salzbursko. Mesto má približne 148-tisíc obyvateľov a rozprestiera sa na oboch brehoch rieky Salzach. Dominantou mesta je hrad Hohensalzburg, ktorý sme plánovali navštíviť. Okrem toho je Salzburg aj rodné mesto skladateľa Wolfganga Amadea Mozarta a históriu mesta je vidieť takmer na každom kroku.

Náš plán bol nasledovný: zaparkovať blízko mestskej záhrady Mirabellgarten, ktorá bola tiež súčasťou nášho itineráru, nájsť kaviareň s raňajkovým menu, navštíviť spomínanú záhradu, potom sa vyviesť na hrad Hohensalzburg, pokochať sa výhľadom a pomaly, bez stresu sa presunúť do Linzu, nášho ďalšieho cieľa.

Prvá časť plánu - zaparkovať pri záhrade Mirabellgarten - sa vydarila. Následne sme vstúpili do spomínanej záhrady, z ktorej bol aj vďaka slnečnému ránu na hrad Hohensalzburg ohromný výhľad.

Kaviareň ponúkajúcu raňajky sme však dlho nevedeli nájsť. Až po hľadaní cez smartfón sme jednu takú našli, no bolo potrebné si celý areál Mirabellgarten obísť. Kaviareň Café Classic sa nachádzala na opačnom konci areálu. Pred vstupom do kaviarne boli dva schody ale v tomto momente nám to už bolo jedno. Po absolvovaní povinných COVID-formalít sme si konečne objednali raňajkové menu, skvelé espresso a posilnení sme sa vybrali späť do ulíc Salzburgu. Natrafili sme na lávku pre peších, ktorá spája oba brehy rieky Salzach a z ktorej je krásny výhľad na historické centrum Salzburgu a hrad Hohensalzburg.

HODNOTENIE KAVIARNE (max. 5 hviezdičiek)

NÁZOV: Café Classic

PRÍSTUPNOSŤ: ⭐⭐

GASTRO: ⭐⭐⭐⭐

ARCHITEKTÚRA: ⭐⭐⭐⭐

SUBJEKTÍVNY CELKOVÝ DOJEM: ⭐⭐⭐⭐

Po tom, čo sme si na moste prehliadli dominanty Salzburgu, sme sa vrátili späť do Mirabellgarten. Cestou do záhrady sme si začali všímať blížiace sa tmavé mračná ale najprv sme im nevenovali veľa pozornosti. Tú sme sústredili výlučne len na záhradu. Záhrada Mirabellgarten je súčasťou rovnomenného zámku a skrz ňu vedú chodníky vysypané jemným štrkom. 

Je to veľmi fotogenické miesto, ktoré sme chceli mať zvečnené. Tono teda začal fotiť. Keď v tom zrazu...

Pri fotke pri fontáne som zacítil, ako na mňa kvapla jedna kvapka. Potom druhá. Myslel som si, že to len vietor fúka vodu z fontány. Potom tých kvapiek bolo čoraz viac a rýchlo mi došlo, že toto nemôže byť z fontány. Do minúty sa spustil obrovský lejak. Tono so mnou bežal po chodníkoch a hľadali sme miesto, kde by sme sa pred týmto prudkým dažďom schovali. Najprv sme chceli vojsť do zámku, no v tej rýchlosti sme nevedeli nájsť vchod. Čoraz viac zmoknutí sme sa nakoniec schovali pod stromy v aleji, no veľká pomoc to nebola. Neboli to žiadne obrovské duby a studený alpský dážď nás ešte dobrých 10 minút na komplet osprchoval. Tričko som mal úplne mokré a začala mi byť zima.

Po spomínaných 10 minútach dážď síce ustal, na začali sme počuť hromy. V tom okamihu sme sa rozhodli, že musíme sa čo najrýchlejšie dostať k autu, prezliecť sa do suchého oblečenia a Salzburg opustiť. Tmavé mračná sa totiž stále držali nad mestom a jedna "sprcha" nám úplne stačila.

Tono mi pomohol prezliecť si v aute tričko a keď už sme v aute sedeli obaja, skonštatovali sme, že Salzburg akoby chcel, aby sme odišli. Naozaj sme sa v tomto meste necítili vítaní a už sme sa tu nechceli viac zdržiavať. Vďaka dažďu nás tak Salzburg doslova vypľul zo svojho územia.

Nečakaná scénická zastávka

Vedeli sme, že ďalšou zastávkou na našej ceste je hlavné mesto Horného Rakúska - Linz, po slovensky a po česky Linec.

Vybehli sme teda na diaľnicu A1 (Westautobahn) a namierili sme si to daným smerom, zatiaľ čo sa nám vzadu sušili zmoknuté tričká. Asi 30 kilometrov za Salzburgom sme však zbadali niečo, čo sme nečakali a v dobrom zmysle nám to vyrazilo dych.

Po pravej strane diaľnice sa nám otvoril výhľad na vysoké alpské kopce a pod nimi nádherné modré jazero. Našli sme najbližší zjazd z diaľnice a po krátkom blúdení okresnými cestami sme sa dostali k jazeru Mondsee. Je to jedno z mnohých ľadovcových jazier, ktoré sa v Rakúsku nachádzajú. Môj odhad je, že Mondsee je veľké zhruba ako Liptovská Mara a aj tu brázdili hladinu jazera rôzne loďky a plachetnice.

Skrátka, museli sme sa tu zastaviť. Do prihlásenia sa v hoteli v Linzi zostávala ešte kopa času, tak prečo nie?

Dokonca aj počasie sa umúdrilo, hoci sme stále boli blízko nevľúdneho  Salzburgu. Mraky sa rozplynuli, slnko začalo príjemne hriať a my sme si užívali typickú dovolenkovú atmosféru.

Doplnili sme pitný režim vďaka nápoju, ktorý sa počas celého výletu ukázal byť veľmi užitočným - Soda mit Zitron, čiže (prekvapivo!) vďaka sóde s citrónom a tesne pred tým, než sme nastúpili do auta, sme si všimli nad hlavami dvoch parašutistov, okolo ktorých lietali vtáky a celý tento výjav bol doplnený okolo krúžiacim vrtuľníkom. Ktovie, možno točili dokument, či čo...

Každopádne, po tejto neplánovanej ale veľmi príjemnej zastávke sme už naozaj nabrali smer Linz.

Je to na tebe, Linz!

Z Mondsee do Linzu nebola dlhá cesta. Za približne hodinu sme sa dostali do centra tohto 200-tisícového mesta, ktoré leží na oboch brehoch Dunaja.

Zaparkovali sme neďaleko pešej zóny a vybrali sme sa krátku prechádzku centrom mesta. Ani to dlho netrvalo a ocitli sme sa na Hauptplatz - Hlavnom námestí, odkiaľ sme sa vybrali smerom k nábrežiu.

Kúsok od Hlavného námestia sa nachádza most Nibelungenbrücke so širokými asfaltovými chodníkmi po oboch stranách. Z tohto mosta môžete vidieť nielen staré mesto, ale aj modernú zástavbu na druhej strane rieky a kúsok za mestom na jednom z kopcov aj akýsi kostol, o ktorom sme dovtedy nemali tušenia, že by sme ho chceli vidieť. Takže šup, zaraďujeme tento kostol do itineráru, pretože by odtiaľ mohol byť pekný výhľad na mesto.

Keď sme všetky tieto pekné výhľady zaznamenali, nastal čas obeda. Po ulici Landstraße, ktorá mi pripomína Štúrovu ulicu v Bratislave, len s tým, že táto v Linzi je dlhšia, sme sa dostali späť na "naše" parkovisko. Tesne vedľa neho sa totiž nachádza reštaurácia, v ktorej sme si plánovali dať obed. Vstup na terasu viedol skrz jeden schod ale túto prekážku sa oplatilo prekonať. Dostali sme dobre najesť, napiť (opäť sódu s citrónom, pretože bolo stále horúco) a následne sme nastúpili do auta, aby sme sa prihlásili na hoteli, zložili tam batožinu, trochu si oddýchli a večer išli obzrieť okolie, ak to bude možné.

HODNOTENIE REŠTAURÁCIE (max. 5 hviezdičiek)

NÁZOV: Café Traxlmayr

PRÍSTUPNOSŤ: ⭐⭐

GASTRO: ⭐⭐⭐⭐⭐

ARCHITEKTÚRA: ⭐⭐⭐⭐

SUBJEKTÍVNY CELKOVÝ DOJEM: ⭐⭐⭐⭐

Úprimne, po hrubom omyle s ubytovaním v Salzburgu som išiel do tohto hotela s malou dušičkou. Ale našťastie, Hotel Schillerpark v Linzi zachránil reputáciu rakúskeho hotelierstva. Všetko bolo prístupné, hotel disponoval aj vlastnou garážou (za príplatok) a dokonca kasínom, to sme však nenavštívili.

Naša izba bola veľká a hádam prvýkrát mi ako človeku citlivému na klimatizáciu nevadilo, že naša izba bola príjemne vychladená. Hotel splnil obe požiadavky, ktoré som písal pri rezervácii, takže aj v tejto oblasti bolo všetko v poriadku. Jediné maličké mínus by som dal za rozloženie nábytku a predovšetkým postelí. Miestami bolo veľmi málo priestoru na prejazd vozíkom, no všetko ostatné v izbe aj v kúpeľni bolo v poriadku.

HODNOTENIE HOTELA (max. 5 hviezdičiek)

NÁZOV: Hotel Schillerpark

PRÍSTUPNOSŤ: ⭐⭐⭐⭐⭐

GASTRO: ⭐⭐⭐⭐

ARCHITEKTÚRA: ⭐⭐⭐⭐

SUBJEKTÍVNY CELKOVÝ DOJEM: ⭐⭐⭐⭐⭐

Po oddychu, ktorý bol tak potrebný po všetkom, čo sme posledné dva dni zažili (zhrňme si to: zlé ubytovanie v Salzburgu, dážď v Salzburgu, pekná zastávka v Mondsee a príjemná prechádzka Linzom) sme sa večer vybrali po okolí hotela. Ten sa nachádza na námestí Schillerplatz, ktoré je plné stromov, chodníkov a nájde sa tu aj pár typických stánkov s predajom klobás Würstel.

Ako sme sa prechádzali ulicou Landstraße (áno, to je stále tá istá ulica, čo mi pripomína Štúrovu), videli sme na konci jednej z bočných ulíc niečo ako gotický portál s veľkou bránou. Vybrali sme sa tým smerom a zrazu sme s ocitli pred Mariánskym dómom, asi najväčším kostolom v Linzi. Jeho hlavná veža bola v rekonštrukcii a teda bola obkolesená lešením, no aj tak pôsobila táto stavba hrdo a monumentálne.

Obišli sme si ju dookola, čo-to pofotili a keď sme prechádzali okolo západnej strany tohto dómu, z budovy oproti bolo počuť spievať kostolný spevácky zbor. Asi netušili, akú skvelú atmosféru nám vďaka svojmu spevu navodili. Bolo to veľmi príjemné spestrenie, no pomaly sme sa vybrali na cestu späť.

Už bol večer a hľadali sme nejaké miesto, kde by sme sa mohli najesť. Nakoniec sme skončili v McDonald's priamo oproti nášmu hotelu. Keď som pri objednávaní prekladal Tonovi do slovenčiny rôzne nápisy, pani predavačka, ktorá riešila našu objednávku a počula nás rozprávať sa, zrazu spustila plynulou češtinou: "Dobrý večer, co si dáte?" Našťastie, McDonald's je asi jediné miesto, kde sa cheeseburger a sprite povie všade na svete rovnako. Ale aj tak to potešilo.

A keďže toto mal byť posledný večer výletu, ešte sme sa zastavili na jedno pivo na terase hotelovej reštaurácie, aby sme s Tonom zhodnotili naše dojmy. Prišla k nám čašníčka a začal som objednávať v angličtine - pre Tona "one drafted non-alcoholic beer" (jedno čapované nealko pivo) a pre seba "one drafted dark beer" (jedno tmavé pivo). Keď nám čašníčka po anglicky odpovedala, že čapované nealko nemajú a majú len fľaškové, preložil som to Tonovi do slovenčiny, na čo sa čašníčka usmiala a hovorí: "Tak to si asi budeme rozumět. Takže, pánové, ještě jednou. Co si dáte?" Objednali sme si, chvíľu na tejto terase zostali a potom sme sa poriadne unavení vrátili na izbu a veľmi rýchlo zaspali. 

Pred nami bol posledný deň výletu a nás čakalo ešte zopár položiek v itinerári.

Vo štvrtej časti Veľkého rakúskeho výletu sa dočítate o tom:

• aké vysoké očakávania sme mali z vyhliadky nad Linzom a ako to nakoniec dopadlo,
• ako sme dobyli jeden hrad,
• a aké celkové hodnotenie udelím nášmu výletu

Foto: Tono Puk